Kedysi som o Petržalke nezmýšľala práve najlepšie. Mala som predsudky. Nepodložené, samozrejme. Také tie typu jedna pani povedala. Že na sídliskách sa tu pofľakujú samé neprispôsobivé živly, že človek neustále naráža na ľudí, ktorí bojujú so závislosťou na drogách či alkohole, že je to tu nevzhľadná hlučná betónová džungľa, kde vládne veľká kriminalita a vyjsť v nočných hodinách von sa pomaly rovná závažnému hazardu s bezpečnosťou. Po niekoľkých rokoch nepretržitého života v týchto končinách môžem čestne vyhlásiť, že v niečom som aj mala čiastočne pravdu, no v mnohom ani nie. A, extra bonus, prihodili sa mi viaceré príhody, ktoré by som nikdy nebola očakávala, že sa mi tu stanú.
Začnem tým, čo ma tu príjemne prekvapilo. Médiá sú dosť plné negatívnych informácií a ja by som rada docielila, aby tento môj blog nebol len o tom, čo je nanič. Áno, veď vedela by som nájsť mnohé veci a ani by som na to nemusela vynaložiť extra veľkú námahu. Lenže tomu sa chcem práve vyhnúť. Život v Petržalke totiž má aj svoje pozitíva a práve k tým by som sa teraz rada dostala, lebo si myslím, že si zaslúžia väčšiu propagáciu. Možno nie každému sa tieto benefity bývania v piatom bratislavskom obvode budú zdať také úžasné, no mňa osobne neprestávajú nadchýňať.
Na Petržalke sa mi zapáčilo to, koľko zelene a útočísk pred ruchom veľkomesta tu človek dokáže nájsť. Mám tu niekoľko obľúbených oáz, ktoré rada navštevujem opakovane. K srdcu mi najviac prirástlo okolie Chorvátskeho ramena, Draždiaku a rozľahlého parku medzi dostihovou dráhou a Ovsišťským námestím. Keď potrebujem "dobiť baterky", viem, že na týchto miestach sa mi to určite podarí. Najradšej sa sem chodievam prechádzať a nabíjať práve v období blížiacej sa jari, lebo to k prechádzke dostávam ešte "benefit grátis" v podobe nádherných vokálov vtáčieho spevu. Obdivujem svieže snežienky, teším sa zo sympatických nesmelých fialiek a aromatického medvedieho cesnaku. Pozorujem elegantný pohyb labutích párov a s nadšením sledujem, ako obetavo strážia svoje sivobiele mláďatká. Usmievam sa nad roztopašou kačíc či iného vodného vtáctva a načúvam rytmickému klopkaniu ďatlieho zobáka. V týchto chvíľach si hovorím, že som Petržalku súdila a odsúdila príliš rýchlo.
V jeden veľmi teplý februárový deň som sa vybrala na dlhú prechádzku od Draždiaka, okolo dostihovej dráhy k Ovsišťskému námestiu a odtiaľ na Farského a len som žasla nad tými krásnymi zákutiami. Ani sa mi nechcelo veriť, že som ešte stále v Petržalke, lebo som sa cítila skoro ako na dovolenke. Stačilo, že som sa len priblížila k zeleni a celá hektika a nepokojné pulzovanie života akoby sa výrazne spomalili. Inšpirovalo ma to k fotografovaniu, aby som tú prchavú chvíľu harmónie, pokoja a údivu nad krásou prírody vedela sprostredkovať aj iným ľuďom, napríklad aj vám, ktorí čítate tento blog a túžite po nejakých pozitívnych impulzoch. Pevne dúfam, že aj vy dokážete precítiť, čo som pri fotografovaní precítila ja, keď som si pomyslela "Postoj, chvíľa, si krásna".
Nie je to však tak dávno, čo som mala zážitok z celkom iného súdka. Zanechal vo mne horkastú príchuť zdesenia, hrôzy a strachu a ak by som ho nebola zažila na vlastnej koži a niekto by mi ho rozprával, mala by som ťažkosti uveriť, že je skutočný. Zrejme najdesivejšie na ňom bolo, že prišiel ako blesk z jasného neba a ešte aj vo veľmi neobvyklom čase. O štvrtej nadránom zväčša človek neočakáva, že sa niečo bude diať, lebo väčšina ľudí vtedy spí. Ak sa aj niekto budí, tak jedine ak začína veľmi skoro v práci, prípadne má nejaké problémy so spánkom. V tento deň, o ktorom chcem teraz písať, sa však niečo udialo, a nebolo to práve príjemné.
Normálne som spala, keď ma znenazdajky zo sna vytrhol hlasný buchot. Zalial ma pocit hrôzy a prvotnú omráčenú ospalosť v sekunde vystriedalo štádium najvyššej pohotovosti a alarmu. Zaplavili ma strašidelné predstavy, že čo ak u nás v bytovke horí a hasiči nám prišli vyvaliť dvere, aby nás mohli evakuovať. Videla som sa, ako v šoku stojím pred bytovkou, pozorujem šľahajúce plamene a riešim otázky kompenzácie veľkej finančnej straty spôsobenej tým požiarom. S úľavou som si vydýchla, keď som sa presvedčila, že nikde nehorí, ani sa nedeje nič, čo by ma bezprostredne ohrozovalo. Z okolia však bolo počuť akési hlasy. Ukázalo sa, že ide o policajtov, ktorí boli niekde tu. Nazdávali sme sa, že ich niekto privolal, no kládli sme si otázku, prečo sme počuli ten hlasný buchot. To vyvalili dvere? A ak áno, prečo by to robili, keď mohli jednoducho zaklopať či zazvoniť?
Po takomto strašidelnom zážitku som už na spánok nemala ani pomyslenia, a tak sme s manželom hútali, čo sa mohlo stať. Keď môj muž vyhlásil, že on si myslí, že mohlo ísť o vopred plánovaný zákrok, myslela som si, že má len príliš divokú obrazotvornosť. Ukázalo sa však, že pravdepodobne nebol až tak ďaleko od pravdy. Neskôr som totiž oslovila jedného z mužov zákona a dozvedela som sa, že išlo o domovú prehliadku. Na internete sa zas objavila informácia, že v Bratislave sa odohral veľký zásah NAKA, a tak som si spojila súvislosti, že zrejme boli aj tu v okolí. Na jednej strane ma to aj vystrašilo, že akí ľudia v týchto končinách asi žijú, keď sa tu toto udialo. Zároveň som si však spomenula, že podobnú skúsenosť som tu v Bratislave už zažila v inej mestskej časti. Nie je to síce bohvieako utešujúca skutočnosť a k pocitu bezpečia to neprispieva, no mám pochybnosti, či by to niekde bolo inak. Veď všade sú ľudia aj takí, aj takí - aj tí seriózni a bezúhonní občania, aj tí, ktorým zločin nie je cudzí.
Zdroj titulného obrázka: Bratislavský kuriér
