Zajtra sa budem vážiť.
Katastrofa.
Koľko som pribrala odvtedy, čo som sa naposledy postavila na váhu? Môj osobný odhad je, že mi pribudli aspoň dve kilá.
Málo som cvičila. Jedla som normálne. Relatívne normálne. Včera dokonca aj to sladké. A dnes moje milované-nenávidené tvarohové slíže na slano so smotanou. Oškvarky už som radšej neriskovala...
Anorexia je maska. Maska mojej "slabosti".
Odkedy som vyšla z vysokej školy, zúfalo hľadám prácu. Vyštudovala som učiteľstvo angličtiny a psychológie, mám magisterský titul a už skoro rok si nemôžem nájsť trvalý pracovný pomer. Pre moje sebavedomie je táto skutočnosť poriadna facka. Ísť na úrad práce a byť v listine nezamestnaných.. Hrozné zlyhanie! Ponižujúce! Nechcem sa nad nikoho vyvyšovať, no takto to proste cítim.
Po skončení vysokej školy som sa ocitla v prázdnote. Bála som sa, že si nenájdem prácu a ostanem rodičom "na krku". Hanbila som sa za to, s nikým som o tom nehovorila. Mlčala som o strachu z priberania, o tom, čo pre mňa znamená byť nezamestnaná, o tom, ako ma bolia všetky tie sklamania zo vzťahov, ktoré som zažila.
Bála som sa dospelosti a zodpovednosti. Vyletieť z rodičovského hniezda a postaviť sa na vlastné nohy. Obávala som sa roly ženy, možno manželky či matky. Bála som sa starnutia, smrti. Desila som sa konfliktov. Nechcela som sa k nikomu pripútať, byť na niekom závislou. Bola som veľmi osamelá. Čím som bola osamelejšia, tým hlbšie som padala.
Upriamila som sa na "dokonalosť" svojej postavy, ktorá sa stala vychudnutosťou. Nežila som život v jeho prirodzenosti. Stavala som sa na zadné. Problémy som riešila okľukou. Tým, že som dodržiavala absurdné pravidlá v jedení a sekírovala sa každodenným cvičením a športovaním až do vyčerpania.. Mala som klapky na očiach, chorobnú odohodlanosť. Zažívala som frustráciu, neustále som ľutovala seba samu.
Anorexia je maska. Maska frustrácie a osamelosti. Najmä osamelosti.
