Tí, ktorí ma poznáte, viete, čím som si prešla a aká osobnostná premena sa so mnou udiala. Pravdou je, že iniciatíva mi nechýbala nikdy a takisto som bola neustále v opojení idealistických stavov mysle v dôsledku zaľúbenosti. Tým, že som opustila detské telo a myseľ, tieto moje tendencie sa teraz ešte zvýraznili. Akosi mi začína podvedome dochádzať, kde by som chcela a "mala" byť podľa očakávaní väčšinovej spoločnosti.
Realita mi kruto bije do očí zakaždým, keď vykročím na ulicu. Zaľúbené páriky, ktoré si družne hrkútajú, mamičky s kočíkmi, rodinky s deťmi. To všetko ma upriamuje na skutočnosť, že som sama ako prst. Aj keď potenciálni adepti na riešenie môjho "problému" nezadanosti sa v mojom okolí vyskytujú, akosi to vždy skončí pri jednej alebo dvoch epizódach stretnutia. Pýtam sa, že kde je pes zakopaný. Jedným dychom si sama odpovedám, že je akiste je zo mňa cítiť na míle tú snahu nájsť si partnera. Idem do všetkého prirýchlo a nemám odstup. Konám s horúcou hlavou a pri mojej nadmernej iniciatíve takmer nenechávam priestor druhej strane. Niečo ma ženie do toho, aby som všetko urýchľovala, akoby som sa obávala, že nemám čas a že niečo zmeškám. Asi vlak do stanice šťastný život lusknutím prsta. Pritom nerozumiem tomu, kam by som sa mala ponáhľať a som si vedomá, že vzťahy šité, takpovediac, horúcou ihlou nemajú vo väčšine prípadov budúcnosť. Myseľ ma neustále tlačí do stavu platonickej lásky a idealizácie potenciálneho proťajšku. Hľadá všade. Raz je to náhodný okoloidúci, inokedy predavač v obchode s potravinami, potom zase týpek, ktorého občas stretávam v kostole. To všetko sú moji potenciálni partneri aka budúci ženísi. Desivé a otravné? Iste, ale také reálne ako nos medzi očami. Bola by som šťastná, keby mi niekto dal na chvíľu inhalovať zápar laxnosti a nezáujmu. Moje myslenie a správanie nadobúda nutkavé črty a ja sa ocitám v rovnakom kolobehu ako predtým s jedlom a cvičením. S tým rozdielom, že teraz podvedome premýšľam, ako by som sa zviditeľnila, akú iniciatívu by som vyvinula, aby som u druhej strany vyvolala želanú odozvu.
Dúfam, že toto je iba prechodné štádium a že sa skôr či neskôr ocitnem vo fáze lahodnej nezaujatosti alebo aspoň umiernenej snaživosti. Veľmi by mi to prospelo a snažím sa samu seba rozptýliť, ako to len ide, aby som neurobila niečo, čo by zo mňa učinilo ľahkú, a teda nepríťažlivú korisť. Viem, že túžbu nájsť životného partnera je neľahké potlačiť a že sa dostáva na povrch v situáciách, kedy je to najmenej žiaduce. Je to dokonale odstrašujúca črta správania a ak sa vžijem do kože proťajšku, ja by som zdupkala hneď, ani by na mňa ten človek, ktorý tak urputne hľadá partnera, asi nemusel uprieť zrak. Teória, že za všetkým je neschopnosť byť sama so sebou, nepotrebovať nikoho iného na rozptýlenie a mať zdravé sebavedomie, znie síce opodstatnene, no nedáva odpoveď na základnú otázku, a to ako prestať tak úzkostne tlačiť na pílu a snažiť sa nadviazať vzťahy, o ktoré človek v skutočnosti možno ani nestojí alebo na ne nemá kapacitu. Prvým krokom by mohlo byť priznať si, čo sa deje. Že skrátka sa usilujem dospieť k tomu, čo je prirodzené pre môj vek a na to zacieľujem svoje snaženie. Keď už dôjde k tomu, že som schopná si túto skutočnosť priznať, malo by ma to priviesť k tomu, že ju integrujem medzi moje priority, no nebudem ju stavať na piedestál a pripisovať jej atribúty, ktoré v skutočnosti nemá. A čo sa stane potom? No potom by malo to napätie a snaženie trošku poľaviť a to už je prvý predpoklad, že sa túžba stretnúť toho pravého bude môcť stať realitou. V živote to zväčša predsa chodí tak, že sa stane presne to, čo neočakávame. Keď si teda na chvíľu prestaneme stavať vzdušné zámky a naša myseľ nás prestane zaplavovať víziami svadobného dňa pomaly s každým druhým príslušníkom opačného pohlavia, možno konečne zaúraduje šťastena aj v náš prospech. Tak nás teda pozývam, aby sme vykročili z bludného kruhu svojich mätúcich predstáv alebo sa o to aspoň pokúsili.
