Volám sa Filoména Besná a som vaša nočná mora. Mojím habitatom je sídlisko, kde sa pohybujem s veľkou sebaistotou a obozretnosťou, asi ako mrštná mačkovitá šelma počas nočného lovu. Z domu veľmi nevychádzam. Nemám na to totiž dôvod, jedine keď si potrebujem ísť nakúpiť. Keďže nevlastním psíka, ktorý by sa pýtal von na prechádzku, tak dlhé dni trávim hlavne doma v byte. Aj preto sa cítim osamelá, a tak sa snažím využiť každú príležitosť nadviazať akýkoľvek dialóg. Veď aj taká hádka je druhom komunikačnej výmeny, aj keď pri mne sa môj partner v komunikácii veľmi k slovu nedostane. Zväčša sa prihováram tým, že kričím z okna. Žiaľ, mojej snahe takto sa kontaktovať nikto nerozumie. Každý na mňa nechápavo hľadí a zapcháva si uši. Možno aj kvôli tomu, že som stratila istotu v tom, ako sa niekomu prihovoriť, a tak sa snažím upútať pozornosť okolia tým, že vykrikujem nadávky. Mám svoj obľúbený repertoár. Najradšej kričím "Ty korunovačný hajzeľ, ty minister vnútra, ty sviňa" a podobné láskavé slová.
Keď niekedy idem vyhodiť smeti, tak pocítim nával smútku a prázdnoty, a tak zastavujem náhodných okoloidúcich a rozprávam im o svojom trápení, že mladí susedia vo vedľajšom byte celé dni fajčia, a ja nemôžem vetrať, aj keď vonku zúri január a ortuť teplomera je nebezpečne blízko nuly. Totiž, aby ste rozumeli, to vetranie pre mňa predstavuje kontakt s vonkajším svetom. Byť medzi štyrmi stenami celé dni je neskutočne otupné a smutné. Veľmi by som sa chcela zapojiť do nejakej príjemnej konverzácie, no všetci sú pohrúžení do svojich starostí a nie je nikoho, kto by ma vypočul. A možno by sa mi aj niekto prihovoril, no majú zo mňa strach. Veď kto by sa neobával osloviť ženu so zachmúreným nahnevaným výrazom na tvári? Asi len málokto.
Zopárkrát som sa snažila porozprávať so susedmi nado mnou, no tí majú malé deti, a tak na nejaké dlhé rozhovory nemajú čas ani kapacitu. Neviem, či ste niekedy zažili niečo podobné, no aj keď na pohľad pôsobia ako sympatická mladá rodina, tak počúvať celé hodiny ich dupot mi žerie nervy. Počujem každý ich krok a najviac si užívam, keď škrípu stoličkami. To je muzika na nezaplatenie niekoľkokrát denne! Tá jedinečná harmónia jednotlivých tónov! Skrátka úžasné. A keby aj škrípanie nebolo, tak dupotavý zvuk malých behaniachtivých nožičiek, ktoré narážajú na panelovú konštrukciu a vytvárajú otrasy ako pri menšom zemetrasení, mi vždy zlepší náladu. Obzvlášť si ho užívam, keď ma bolí hlava a som zo všetkého unavená. Veď klin sa klinom vybíja, no nie? Načo by som platila za drahé lieky, keď mi stačí započúvať sa do zvukov z bytu nado mnou a hneď zabudnem na každú nepohodu. Ešte aj ušetrím drahé peniaze za safari, lebo na toto sa ani stádo pakoňov nechytá.
Poviem vám, že ani noc nebýva na dobrodružstvá chudobná. Keď si večer líham do postele, tak striehnem, kedy najmenšie dieťa v mladej rodine začne srdcervúco plakať. Neviem, či ho trápia nočné mory, alebo čo je vo veci, no mňa to vždy tak nabudí, ako keby som si dala Redbull, a potom sa len prehadzujem v posteli, škrípem zubami, oči doširoka otvorené a civím do prázdna. Malá sa vyplače, zaspí a ja ani len zaťať. Keď už-už začínam zaspávať, opäť sa strhnem, lebo chvíľu potom, čo malá skončí svoj koncert, tak ju vystrieda sused v byte podo mnou, ktorý chrápe s takou vehemenciou, ako keby pílil drevo. V skorých ranných hodinách zas mladá rodina s deťmi odchádza z bytu a keď vychádzajú, tak ich zvukový prejav sa tak ozýva, že mám pocit, že mi bytovka spadne na hlavu.
Aby ste tí, ktorí čítate moje zápisky, nepovedali, že len nadávam, sťažujem sa a pozitívneho slovka nenapíšem, tak vám prezradím, že tu mám aj jedného mladého charizmatického suseda. Ten pracuje od nevidím do nevidím, dokonca aj počas víkendov. Minule som ho videla, ako pospáva pri výťahu, a keď som ho oslovila, tak sa strhol a pozeral na mňa, akoby som hovorila po čínsky. Na jeho tvári sa zračila paralyzujúca únava a tichý výkrik bezradnosti, že už ten tlak nezvláda. Zamestnaním je to lekár, ktorý bez ustania pracuje a po večeroch sa pripravuje na obhájenie svojej dizertačnej práce. Mám pocit, že manželka ho doma vidí len veľmi ojedinele a aj to sa tam zrejme ide len vyspať a najesť. Párkrát mu, myslím, aj skúšala dohovoriť, že by mal aj oddychovať, lebo však život nie je len tvrdá drina, no on len mávol rukou, že na také veci nemá čas.
V poslednom čase ma tiež zarazilo, že na mňa len tak bez prípravy vyštartovala čivava. Normálne ma myklo a od hrôzy som zdúpnela. Neviem, čo sa tej čivave nepáčilo, a prečo zaútočila na moju nohavicu. Našťastie to neschytala moja noha, lebo jej majiteľka sa k nej prihnala priam nadzvukovou rýchlosťou (zjavne som nebola prvá a pravdepodobne ani posledná, s kým sa táto čivava takto snažila "zbratať") a ešte rýchlejšie ju schňapla pod pazuchu a odkráčala s ňou preč. Mohla som si vydýchnuť a tešiť sa, že sa na mňa pokúšala zaútočiť čivava a nie nejaké "psie hebedo", ktoré odbehlo svojmu nepozornému neskúsenému majiteľovi. Také hebedo by sa totiž pod pazuchu bralo asi ťažko. Každopádne to bol dosť adrenalínový zážitok, a preto dúfam, že nevadí, že som sa oň s vami podelila. A tým aj končím tento zápis, aby som vám hneď všetko nevyzradila naraz.
Zdroj hlavného obrázku: BBC Science Focus
