Úvodom tohto môjho príspevku by som sa vám rada poďakovala za prejavy vášho záujmu a priazne, ktoré ma veľmi potešili. Mnohí z vás si prečítali moje zápisky a viacerí vyjadrili, že sa im páčia. Povzbudilo ma to, a tak som sa rozhodla, že budem v písaní pokračovať.
Poviem vám, že túto sobotu som konečne mala po dlhom čase šábes. Mladí susedia nado mnou s dvomi deťmi, o ktorých som minule písala, že buchocú ako stádo pakoňov, v priebehu dňa odišli a nevrátili sa ani večer. Tak som vytiahla slávnostné papuče, zobrala si z kuchyne poživeň, keby ma prepadol vlčí hlad, nahodila krikľavý rúž a s pocitom eufórie zasadla k telke. Neveriacky som jastrila ako vyhladovaný jastrab, či nezapočujem nejaký hluk, ktorý by ku mne zhora doliehal. Otáčala som ušami na všetky svetové strany, akoby to boli nejaké satelity, ktoré sú určené na zachytávanie zvukov z kozmu pre prípad, že by sa s nami ľuďmi rozhodla nejaká mimozemská civilizácia nadviazať spojenie. Taká som bola pohrúžená do tejto činnosti, že som aj zabudla telku zapnúť. Hádajte, čo ma najviac prekvapilo. Podarí sa vám uhádnuť, čo som počula? Skúste trikrát hádať... Alebo viete čo? Ja vám to prezradím, lebo toto by ste asi nikdy neuhádli. Počula som ticho! Regulérne sa so mnou rozprávalo. Už ste niekedy počuli hovoriť ticho? Ja som ho v tú sobotu večer počula prvýkrát a poviem vám, že to bol veľmi obohacujúci zážitok, aj keď mierne strašidelný.
Keď som teda v ten sobotný večer privítala ticho vo svojej obývačke a posadila ho na gauč vedľa seba, začali sa diať veci. Zrazu som si uvedomila, že na mňa prevrávajú steny. Tie sa totiž ozývajú vždy vtedy, keď sa ticho rozhovorí. Tichúčko šepkajú o tom, koľko toho počas dňa musia zniesť, a sťažujú sa, že staviteľ spackal džob, keď ich vôbec neodhlučnil. Ony nechápu, že boli šité horúcou ihlou, aby sa medzi ne ľudia mohli čo najrýchlejšie nasťahovať, a teda aby z nich čo najskôr "kápli nejaké bubáčiky." To som sa im aj snažila vysvetliť, že v tom nie je nič osobné, no neveľmi to pomáhalo a mračili sa na mňa čoraz viac. Skoro som si začínala želať, aby sa tí susedia vrátili a začali zas dupotať, aby som už nemusela počúvať tie strašné elégie stien, a to už je čo povedať. Vravím, že som si to skoro želala, pretože som sa vzápätí rozpomenula na minulosť. A o tú minulosť by som sa s vami teraz rada podelila.
V jeden sparný letný večer som už bola celá vyúdená z tej horúčavy a cítila som sa ako dusená šunka po záruke. Že neviete, ako sa taká napoly skazená šunka cíti? To neviem ani ja, ale nevadí. Podľa mňa si pripadá smradľavá, nevzhľadná, nechutná a zaparená. Ale to sme teraz odbočili, späť k veci. V ten letný večer som sa po namáhavom horúcom dni chystala zvaliť do perín a pobrať sa do Spánkova ružovým snovým expresom. Žiaľ, moje túžby sa nenaplnili, lebo sused nado mnou začal krátko po deviatej večer buchotať, akoby sa snažil zbúrať bytovku. Hovorila som si, že už musí prestať, lebo veď už je takmer desať hodín večer a po večierke sú v slušných domácnostiach ticho, lebo vedia, že tí pod nimi chcú aj spať. Buchot však neustával ani po desiatej hodine večernej, a tak som sa rozhodla, že pôjdem susedovi pripomenúť, koľko je hodín, a že by bolo dobré s tým búraním aj skončiť. Zabúchala som mu na dvere a spýtala som sa ho, dokedy bude buchotať. Asi som sa zatvárila veľmi zlovestne, lebo na stotinu sekundy zamrzol s výrazom školáka prichyteného pri nejakej nepleche a povedal, že hneď skončí, a stíchol.
Toto moje večerné extempore malo na druhý deň svoju dohru. Stretla som totiž manželku suseda, čo večer zabudol, že normálni ľudia v noci spia, a buntošia len "wrkoholici", upíri, noční vlci a vyznávači nočných maratónov pri televízii. Tá ma konfrontovala s tým, či som to bola ja, kto sa do jej manžela pustil, keď v ten neskorý večer buchotal ako stavebné mechanizmy na stavbe petržalskej električky. Tak som sa priznala, že áno, a tŕpla som, čo sa bude diať, že či z toho bude nejaký "prúkak". Prekvapila ma tvrdením, že jej zákonitý sa v neskorých večerných hodinách nesnažil zbúrať bytovku, ale "len" rozbíjal orechy. Pozerala som na ňu ako vyoraná myš s ústami otvorenými dokorán ako ten kapor, čo ide chňapnúť po lahodnom vypasenom súste rybej potravy. Totiž, v dávnej minulosti som svojho času so starými rodičmi orechy rozbíjala a znelo to teda celkom inak. Nech však bol ten buchot z akéhokoľvek zdroja, bola by som skôr privítala ospravedlnenie v podobe nejakej bomboniéry a nie objasnenie príčiny večerného diskomfortu.
Na túto príhodu som si teda spomenula v onen sobotný večer, keď som v obývačke uvítala ticho, a tak sa pre mňa stalo tým najvzácnejším hosťom. Uvažovala som, že keď ma už prišlo navštíviť, tak musím rýchlo vymyslieť nejaký spôsob, ako si ho odložiť na horšie časy, keď tí hore zase budú robiť remazúru. Žeby som si ho naklonovala? Hmm, to by asi nešlo, lebo absolútne nemám v tejto oblasti žiadne znalosti. A vôbec, ako by som naklonovala niečo, čo nevidím? To už skôr prichádzalo do úvahy, že by som dala za úlohu svojmu mužovi, ktorý je kúzelník, aby mi vyčaroval jeho dvojníka (mám na mysli dvojníka toho ticha, nie môjho muža, lebo z neho mi bohato stačí jeden exemplár). Potom by som si mohla urobiť zásoby ticha, uskladniť ich do vriec a vytvoriť si z toho možno aj biznis. Veď také ticho je v poslednom čase veľmi vzácna komodita a možno mnohí majetní ľudia by zaň boli pripravení kráľovsky zaplatiť. Však ten hluk a hektika sa im raz musí prejesť a budú hľadať nejakú protiváhu. Potom prídem na scénu ja s mojimi zásobami ticha a časom si v podnikaní s tichom urobím monopol. Kým ja si budem spokojne a bezstarostne nažívať v nejakom prepychovom chateau, tak mi hodnota akcií ticha na burze pekne-krásne porastie. Mám to vymyslené geniálne, čo poviete?
Chcem tento príspevok zakončiť v pozitívnom duchu, a tak sa s vami rozlúčim jednou milou príhodou, ktorá sa mi stala nedávno. Predstavte si, že tá agresívna čivava s komplexom menejcennosti, ktorá sa na mňa minule bez prípravy vyrútila a oštekala ma, si na mňa zase dovoľovala. Najprv som zdúpnela od strachu, no potom som sa vzmužila (v mojom prípade teda skôr "vženila", keďže som žena a nie muž, aj keď to slovo znie dosť čudne). Čo má po mne nejaký pes minimalistických rozmerov čo vyštekávať?! Nabrala som odvahu, nadýchla som sa až do brucha, ako to učia rôzni meditační guru, a zaštekala som na tú čivavu tak, že ušla od strachu. Utekala, akoby ju besný diviak naháňal. Možno si ma s ním aj pomýlila, lebo som za ňou funela s podobnou vehemenciou. Aj keď som sa podľa mňa náramne strápnila a svedkovia tejto príhody na mňa nechápavo pozerali, akoby si mysleli, že mi straší vo veži, verím, že v budúcnosti si tá problémová čivava dôkladne premyslí, či ma bude opäť atakovať. A možno dokážem podobnú techniku úspešne aplikovať aj na susedov nado mnou, aj keď neviem, či by si dokázali preložiť môj štekot do ľudskej reči. Minimálne si však myslím, že začnú premýšľať o sťahovaní, lebo bývať nad besnou susedou, ktorá šteká a vykrikuje z okna o korunovačných hajzloch a továrenských komínoch, nie je bohvieaká výhra.
Zdroj hlavného obrázku: https://www.connectionatlawrence.com/living-next-to-a-noisy-neighbor/
