Niekedy mávam šialené nápady. Zobudí sa to dieťa vo mne, čo inak spí, a začne vymýšľať lotroviny. Zhodou okolností sa to prihodilo aj nedávno - ani neviem, ako k tomu došlo.
Bol chladný jesenný večer. Všade tma, dážď nemilosrdne šľahal do tváre. Do duší sa vkrádala tieseň. Keď tu zrazu bláznivá myšlienka. Zasvietila roztopašná žiarovčička, stačil len zlomok sekundy, a rozum, chudák, ani nestihol naštartovať. Často sa mu to nestáva, ale keď už, tak je o zábavu postarané.
Nastúpila som do autobusu a bola som akási vykoľajená z tej pochmúrnej a ospalej nálady, čo tam vládla. Ako áno, ako nie, skrsol mi v hlave plán. Celé to začalo šteklením v nose. A nevinnou myšlienkou - ako to asi bude znieť, keď si uprostred toho strašného ticha a vážnej atmosféry od pľúc kýchnem? Samozrejme vo všetkej počestnosti - tak, ako nás to učili epidemiológovia v čase vrcholiaceho COVIDU, nie ako nejaký rozprašovač. Veď kýchajú aj zdraví ľudia a keby som bola chorá, tak by som mala na nose "náhubok" (teda vlastne respirátor), alebo by som ani vôbec do MHD nevliezla.
Čo čert nechcel (alebo chcel?), napriek tomu, že som momentálne zase zdravá, musela som, chtiac-nechtiac, kýchnuť. Prvýkrát v ten deň a aj naposledy. Vhiiiich! - zaznelo to moje vytúžené kýchnutie a na zlomok sekundy preťalo to pohrebné ticho.
Od detstva mám také zvláštne špecifikum - čokoľvek, čo sa týka kýchania, mi je nesmierne smiešne. Ale nieže smiešne, že sa spôsobne smejem. Ja od smiechu plačem. Normálne mi tečú slzy a rehocem sa a rehocem. Bolo to tak, keď mnou plieskala puberta, a je to tak aj teraz, keď už som o "pár rôčkov" staršia. Je v tom obrovská sloboda.
Možno tie moje smiechoty v súvislosti s kýchaním nejak súvisia s rozprávkami, ktoré nám so sestrou čítaval otec pred spaním. Jedna bola o ženičke, ktorá počítala kýchnutia, a druhá o slonovi Hugolínovi, ktorý dostal nádchu, a odkýchol slonodoktora v zoo, že ho až prevalilo. Každopádne, fascinácia kýchaním mi vydržala dodnes a bola mi zdrojom tohto uleteného sociálneho experimentu, ktorý som ani v najmenšom neplánovala.
Totiž, plánovala som len uľaviť tomu štekleniu v nose, a nakoniec sa to vyvŕbilo celkom inak. Keď som si teda od pľúc precítene a vo všetkej slušnosti kýchla, chvíľu som sa tešila z toho, že som narušila to uspávajúce ticho. Zrazu mi padol zrak na spolucestujúcu o kúsok ďalej. Tá, neznalá môjho bezchrípkového a úplne beznádchového zdravotného stavu, nadskočila na sedadle, akoby ju štipol sršeň.
Sršne v novembri? - pýtam sa neveriacky samej seba. To sú mi iné novinky! Nestačí, že ešte v októbri lietajú muchy? A potom mi to došlo. Veď tá osoba sa asi naľakala môjho priateľského kýchnutia! Aj mi smiešne bolo, aj mi prišlo ľúto, že som ju vystrašila. Gánila na mňa zo svojho miesta, že ako som si mohla niečo také dovoliť urobiť v MHD, že predsa slušní ľudia na verejnosti nekýchajú a už vôbec nie počas jesenného obdobia chrípok a iných "respiračných radostí"!
Aké teda z tohto plynie ponaučenie? Ak sa mi nabudúce bude chcieť neškodne kýchnuť v MHD (lebo ma napríklad v nose pošteklí pach silného parfému alebo silný ódor neprispôsobivého občana), musím najprv získať povolenie spolucestujúcich, či voči tomu nemajú žiadne výhrady, či ich to nenaplaší a obšírne všetkým zdokladovať svoj výborný zdravotný stav pečiatkami od desiatich chrípkológov a nádchológov. Že to potom zničí celý ten zážitok slobody, keď sa energia kýchnutia v celej sile uvoľní? Priznávam, to je vážna námietka, o ktorej budem musieť dôkladne pohútať a preveriť ju aj z pohľadu heuristickej metódy.
(Zdroj hlavného obrázku: internet)
