Nevšímam si to. Kráčam si pomaly v tej mojej bubline, pomalým krokom, s úsmevom na tvári a Noelkom prehodeným na jednom boku. Ako vždy opisujem mu všetko navôkol. Sem tam si všimnem pohľady ľudí, ktorí nechápu, čo to robím. (V jednej múdrej knižke som čítala, že deťom vo vývoji treba všetko slovne opisovať a vysvetlovať a komentovať a... pre ich intelektuálny rozvoj. Riadim sa teda inštrukciami.)
S dobrou náladou vstupujem do galantérie. Zháňam háčik na háčkovanie. Nie. Neviem háčkovať. Idem sa učiť. Psychohygiena č.2. Pani predavačka nevrelým úsmevom pozdraví. Tak dobre, asi má zlý deň. Pýtam si háčik pre začiatočníka.
P: Aký chcete?
K: Neviem, poradíte mi prosím?
P: No neviem. Asi tento. Alebo, počkajte asi tento?
K: Ďakujem. A prosím Vás nejakú vlnu, bavlnu mi dáte?
P: No,ale to my tu nemáme. To musíte ísť do inej predajne. Tak chcete ten háčik?
K: Áno, ďakujem.
Vychádzam z predajne so zmiešanými pocitmi. Prečo sa ľudia viac neusmievajú? Prečo toľko negatívnej energie? Normálne sa jej podarilo nachvíľu ma vyviesť z mojej rovnováhy a odniesol si to chúďa Noel. A jemu bolo len teplo. Preto mrnčal. Našťastie sme sa pekne na seba usmiali a zasa sme to boli my. Veselá dvojka. Nemluvňa a premotivovaná matka.
Cestou domov premýšlam. O hektickom meste, o nahnevaných predavačkách, o sile úsmevu, o nás.
Zajtra pôjdem zas. Asi som sa málo usmievala ja aby sa mohla usmiať aj pani predavačka. Skúsim to. Dám Vám vedieť.
kika
