Ide otec so synom po ulici a syn sa obdivne pozerá na smetiarske auto, ktoré sa pristavilo pri ich dome a závozníci vysýpajú smetný kôš.
„ Ocko, prečo ten ujo toto robí?“
„Lebo sa v škole neučil.“ Odpovedal mu.
Nuž, aby sme chutili, alebo aby sme sa zdali, že chutíme inak ako tí druhí, zakonzervujeme svoje pohodlné pravdy tak, aby nezačali smrdieť ako Atény, keď im štrajkovali smetiari.
Prešľapujeme v kruhu ako škrečky vo výbehu, opakujeme svoje chyby. Sme schopní dokonca aj v kruhu pyšne vyznačiť začiatok a koniec.
Keď prvá línia slúži občanom, čo robia tí páni v monterkách, keď po nás denne zbierajú odpad? V úzkych uličkách po nich autá vytrubujú, pretože slečna v mercedese mešká na manikúru a z botoksových pier jej vychádzajú nadávky najhrubšieho zrna. Majiteľ smetiarskej firmy, čoraz viac preťažuje svojich zamestnancov, pretože odpadu je z roka na rok viac. Žiadne príplatky za to že v zime na stupačkách mrznú, v lete sa im smrad z kontajnerov lepí na ruky.
Zaujímalo by ma, kde sa na tom kruhu dá vyznačiť smetiar, ktorý denne vynáša všetko, čoho sa chceme zbaviť, od Covid vreckoviek po staré matrace plné predsudkov a ploštíc.
Vychádza mi z toho, že ako službu prijímaš, tak ju pravdepodobne aj poskytuješ.
Z médií často znie, akí sme vďační zdravotníkom, vojakom, policajtom, no zabúdame na prvých, ktorí sa starajú o posledné...
