No a keď to trvá príliš krátko, zavalí nás smútok a prajeme si aby to neprestalo.
Paradox nachádzania sa.Nachádzania sa v meste, v mieste, v posteli, v kúpeľni, v sne, v tušení, v hlave či v priestore niekoho iného, a zároveň život bez toho, aby si toto niekto všimol.
Priehľadná os identifikovaného priestoru je nabitá obrovským množstvom vzruchov rozptýlených na jej povrchu. Reálny život je akýsi cudzí.Snažiť sa cudzopasiť na cudzích pravdách a vôbec netušiť o čo tam vlastne ide. Tváriť sa, že ovládam pravidlá, že môj úsmev je prirodzený a nepoužívam naučené vetné vzorce v komunikácii a k tomu pravidelné tankovanie za desať. Každý deň.
Ako to, že včely ho majú zadefinovaný a my ho systematicky potláčame?
Priestor.
Jedno vysvetlenie by tu bolo. Pre včely je ich životný priestor, teda lúky plné kvetov, stromy, svetlo, teplo nevyhnutný zdroj potravy. Tma pre ne znamená len nedostatok svetla a noc je len pracovný deň prepnutý do tichšieho režimu. Neustála práca.
Životný priestor človeka nehovorí nič o nevyhnutnom zdroji čohokoľvek, už vôbec nie potravy. Keď sa tak zamyslím, keby som sa v momente chcela začať správať prirodzene, po prvé musela by som si pojem ,,prirodzene" na novo zadefinovať, pretože mi uniká podstata, ktorá z toho slova vyplíva pre človeka. A keď sa zamyslím ešte tuhšie, v zapätí skonštatujem, že som sa práve tým začala znova od prirodzenosti vzďaľovať. Mám pocit, že som úplne prirodzene schopná ľahnúť si a tupo hľadieť pred seba a spať a potom znova tupo hľadieť pred seba, bez toho aby mnou čokoľvek pohlo.
Kde sa začal celý tento odpor k momentálnemu stavu mysle, k životnému priestoru, analýze stavu obmedzenej slobody?
Môj život na lazoch je ten začiatok. Je to ako keď niekto chce veľmi, ale naozaj veľmi vaše dobro a nejakým zázrakom vie presne čo potrebujete, no vy si pripadáte ako by ste sa prepadli rovno do pekla. Absolútna zmena V meste nechcete poznať nikoho a tu vás chce poznať každý. V jednoizbovom byte máte svoju privátnu noru a tu sa škriabete svetu na pupok. Pojem životný priestor tu fackuje škôlkára. Jeden múdry muž, ktorý žije už siedmy rok na hrušovských lazoch raz povedal, že život na lazoch ho zbavil zbytočných vecí a predsudkov. Do čerta, viete koľko vecí ma ešte stále obklopuje? A to nemám zapratávací syndróm(teda okrem kníh)ako väčšina žien. Problém bude v tom, že som na lazoch len štvrtý rok. Myslím, že to sa ešte vstrebe.
Bude to znieť možno čudne, no čím väčší odpor k miestu, či potreba čo najrafinovanejšie z neho vykĺznuť je známka toho,že v prípade že by ste ostali, rozpútala by sa vo vás a okolo vás búrka zmien.Smršť absolútnych zvratov. Nevyhnutnosť nahliadania si priamo do lenivej a povrchnej duše. Lejaky žlče a spenenej túžby po tichom režime automatiky. To nemôže povstať vo vašej vlastnej hlave, to sa vám stane, keď si na začiatku založíte ružové rovnátka na zuby a zahryznete sa do spráchniveného dreva na susedovom dvore. Pri tom pár metrov od toho dvora je tá lúka, tie stromy, tá noc v tichom včelom režime, ten životný pocit nevyhnutnosti.
Reálny čas je určite veľmi pokročilý a ja sa z večnej prítomnosti nedokážem vymaniť. Plynie inak, tak ako je tu iný stav vecí, ódy na človeka, úplne odlišný stav naliehavosti.
