Na takomto mieste prebýva, no nebýva Vilo Pobral.
Nebýva preto, lebo má v blízkej dedine bielu mega vilu, čo svieti pod miestnym domom smútku ako lampáš na cestu. Tam má trvalý pobyt, ale všetok čas je zašitý tu na lazoch, v blízkosti brlohov, dier a septikov do stratena. Napokon, každé zviera tu má svoje miesto.Na ich zasypanie by nestačilo ani všetko vápno sveta. Za svojej banskej histórie sa trochu zbláznil. Či z nedostatku kyslíka, svetla, alebo z nevyčerpateľného zdroja zlata, ktoré si po šichte niesol v zuboch, nevedno.
Ako mladý, štandartne šarmantný muž, neprikladal svojim solventným vreckám patričnú pozornosť, pretože vždy podvedome tušil, že sa o seba a o svoju potenciálnu rodinu bude vedieť postarať.
,, Som predsa chlapec z dediny, šak mám kopec kamarátov, prívesný vozík na značkách aj bez nich, krčmárka má na mňa slabosť, a to zlato v hube aj hen tú domácu mení na vodu. Šak ja už ozaj neviem či vôbec chodiť do krčmy, keď mám v hube nerast.“
Vilo je neustále vystretý, akoby mal medzi lopatkami zapichnutí kôl. Napriek istému druhu opotrebovania, zachovalý zástupca, hlavný hovorca, kontrolór a sbs-kár miestnych na tejto strane kopca. Z jeho funkcií vyplíva, že neobľubuje výstupy až na samý vrchol tohto kopca. Biele polodlhé trsy vlasov a chrapľavý, hlboký hlas má medzi svojimi určitú vážnosť. Aj pán doktor z úplneho vrchu občas zavolá a príde sa zrúbať aby zistil či má ku svojej chalupe zjazdný terén.
Každá atrakcia má v kopci nejakú chatku, či malý domček. Miesto na čierny odber elektriny, tatranský profil, pálenicu, zooporno a malú záhradku pre svoju ženu aby nepichala do toho ostatného. A tak sa doteraz čudujem na čo ešte Vilo zlieza do dediny, keď má všetko, čo potrebuje.
No a ten prívesný vozík má svoju osobytnú históriu. Ten dôverne pozná všetky polorozpadnuté opustené gazdovské dvory na lazoch v okolí, od strechy a zdravých trámov až po mosadzné kľučky, železné vložky či šamotky vo váľkových peciach. Je to ich najlepší kamarát.
,, No, no len poď, poď dnuká, na jeden“, to je Vilova veta.
,, Niee, šak som na aute, idem do mesta“ , zamietla som.
Moja kniha návštev má Vila a jeho ženu Eňu zaznačených asi dva krát.
Po prvý krát k nám novousadlíkom, alebo bláznivým hipíkom z mesta prišli na návštevu, alebo lepšie povedané obzeračku pred tri a pól rokmi. Zvedavosť je vlastnosť bažiaca po atrakcii sprevádzanej petardami, litrami pálenky a pudmi, či pudíkmi. Je pravda, že naša usadlosť je na úplne opačnom konci, na južnom svahu , pravda slnko tu svieti o čosi silnejšie a smerom k nám je len jedna zastávka, kde môžu obrátiť zo pár pohárikov na prehodenie rýchlosti. Doktorova chata, no ten ju navštevuje nepravidelne. Terén až k svojej chate pán doktor málokedy zjazdí.
Miestne základné pravidlo znie : Koľko pohárikov na ceste dáš, toľkým divým sviniam sa vyhneš.
A od vtedy sa mi neustále pletú pod nohy. Tie svine. Začnú skoro ráno a ešte ani raz nezaliezli.
Ich plachosť je jednou z ďalších atrakcií tak ako prázdny prívesný vozík bez značiek, alebo poľovník bez prehnaných ambícií.
Slovom, všetko patrí každému a čo je raz naše nepatrí nikomu.
Pravidelne chodím okolo Vilovej chalupy a ich kniha návštev je plná hipíkov, ktorých zviedli z cesty a nalievali do nich svoju pravdu o živote na ich lazoch.
Keď sme robili podlahu, každý v dedine vedel, že sme ju kopali zbytočne príliš hlboko, keď nám zmizla miešačka, každý v dedine vedel, komu stojí vo dvore. Krúžili okolo nás ako voda v záchodovej mise pri splachovaní pokladov, ktoré sme pravdepodobne omylom nadobudli a na rozdiel od nich netušíme ako s nimi naložiť.
,, Ale inak, ozaj sa už voľakedy zastav, šak aj sama, šak aj my tuná s Eňkou sme sa akurát tento víkend k vám chystali, no“.
A môj úsmev od ucha k uchu znova hovoril za všetko.
Túto vetu používajú za každým, keď na nás musia naraziť. Nebyť jednej cesty do dediny okolo nich, vídali by sme sa ako uši na hlave. Jedna hlava je príliš guľatá, príliš.
Vraciaš sa stále na tie isté miesta, používaš stále tie isté cesty, na jar a v zime ťa nútia uviaznuť na najnevhodnejších miestach, z ktorých ti práve oni musia pomôcť. Folkloristi, od ktorých nechceš, nesmieš byť zavislý a oni s povrchným úškrnom urobia bez námahy to, čo ty s krvou v pote ani poriadne nezačneš.
Prečo je to tak?
,, Kamže Eňka“?opýtala som sa a zatiahla ručnú.
Eňka hodila tašku s umelými fľaškami od piva do kríkov popri poľnej ceste a začala rukami gestikulovať akože škoda rečí, že starý ju nechce odviesť lebo je podobraz a tak musí ísť na vlak pešo.
Že ľudia prežívajú osobné krízy, pomaly, isto, jednotlivo, to je jasné. Urputne zavŕtaní v sebe, v zastavenom čase pochybností, či sa nič nezmení, keď sú raz originálom a nechcú byť zamenení za podvrh ako náš kocúr Eduard Bobeneš. Zdalo sa že je to on a ono je to ona.
Druhú a poslednú návštevu absolvovali na jeseň, pred dvoma rokmi, keď si spomenuli na naše staré obťažkané hrušky a na výživný destilát z nich.
Blato a ovčie hovienka, gumáky, kde tu piliny, kúsky dreva, všadeprítomné a nenahraditeľné vedierka, každého druhu na čokoľvek.
Bez zjazdného terénu, podpory blízkych a hovoreného slova, tak toto vážení, to je začiatok veľkej nápravy na samote. Koho a s koľkými drobnými do automatu lásky, nevedno.
