Doktor Mikuláš Damian ma chalupu asi sto metrov nado mnou. Na kopci za betónovým krížom. Vzrastom ma prevyšuje len o pól hlavy. Tvár má bledú, vždy nedbalo ponatieranú dermakolom, ktorý sa mu okolo špicatého nosa šúpe dole ako nedôsledne nanesená omietka. Riedka dlhá brada zafarbená nahnedo mu siaha po kľúčne kosti. V septembri na každé na nebo vzatie Panny Márie sa postaví do čela postávajúceho davu dôchodcov, ktorí si to vyšliapu 6km od dediny až k betónovému krížu, ktorý dali postaviť miestni lazníci na začiatku 20teho storočia. Po návrate z Ameriky s dolármi vo vrecku si odkúpili pôdu na ktorej pracovali ako deti do vlastných rúk aby na nich teraz mohli pracovať pre seba . S podriadeným sklopeným zrakom stojí pred betónovým krížom v čiernej košeli, na ktorom je prach z kúskov jeho odlúpenej kože , riedke vlasy okolo lysiny uprostred taktiež zafarbené na niečo medzi hnedou a bronzovou mu krehko plápolajú vo vánku, a na slnku naberajú odtieň fernetu. V tvári má neustále výraz svetobežníka, ktorý lavíruje medzi realitou svojho majestátu a relativitou svojich poddajných pacientiek. Na jeho chalupe sa ich už vystriedalo mnoho napriek jeho pokročilému veku a zjemnelím, mäkkým stiskom ruky, za ktorým nasleduje pichľavý pohľad jeho malých modrých očí a otlačenie suchécho ústneho otvoru na ich ruku, ktorú si sám zodvihne k ústam. Jeho brada perverzne šteklí, keby som chcela prstami by som mohla nekonečne dlho merať v tej spleti chlípnych fúzov hustotu prekonanej sebadisciplíny . Vzrušuje ho dostupnosť svojich pacientiek a ich ochota sa liečiť na nedostatok vitamínov, opakujúce sa bolesti hlavy, či občasné pichanie v hrudnom koši. Pod ovisnutými prsiami v spotenom záhybe nahmatať srdce a letmo sa bradou dotýkať dekoltu. Potom s trasľavými vdychmi a výdychmi fundovane vyhlási pár dvojzmyselných komplimentov a s výrazom slintajúceho psa víťazne ohne pacientku cez nemocničné lôžko zakryté bielou plachtou a igelitom. Opretý o bok pacientky si prezrie chrbticu, pre istotu, či tlak nepovolí po malej masáži, pravidelne sa spytuje či to bolí, ona povie nie, on postláča trochu nižšie, znova sa opýta či ju to nebolí práve tu, a ona znova , že nie a celý tento významný dialóg sa ešte niekoľko krát opakuje stále tichšie a pauzy sú čoraz kratšie, kým sa mu cez masu pneumatík na bruchu ženy podarí vopchať ruku za pás jej nohavíc. Biele plášte doktorov sú ako ľadové medvede trpiace na rovníku, zapotené na fučiacich generáloch medicíny. Pocit nadradenosti nad toľkým množstvom chorých generácií a stále sa opakujúcimi nudnými závermi a smrtiacimi receptami.
Na hlave nosí obnosený slameniak a voľnú bledomodrú košeľu rozopnutú do pól útlej vypelichanej hrude nezdravo bledej šedi , ktorá prevládala bez pochýb na celom tele.
Zavýjanie červenej štvorkolky do kopca počuť až z kilometra. Udiera do stien chlievou a naráža na slnkom rozpálenú verandu. Vlastne občas sem dôjde aj hučanie koľajníc z najbližšej dediny, ktorá je vzdialená asi 5kilometrov. Všetko to tu v ušiach buď zaľahúva tichom, alebo analyzuje delikátne detaily rozmanitých priehľadných rozplývajúcich sa zvukov. Pukania strechy, funenia a chrúmanie divých svíň, nočné skučania mačkovitých šeliem, pískania na sto spôsobov, hmkania slabého vetra, pravidelné šuchtanie vo vysokej tráve, v lístí, praskanie vetiev a orechov v horúcom objatí veveričieho predkusu.
V utorok som sa rozhodla popáliť staré trámy a kusy z hnitého dreva, ktoré by už nebolo dobré ani na zakúrenie. Trčali z popod polorozpadnutej stodoly. Začala som triediť hrdzavé kusy počnúc deravými plechmi až po drôty a klince všetkých veľkostí. Nemala som v pláne ich nikam preniesť, iba som potrebovala zamestnať ruky a koncentrovať na niečo, z čoho vykúka aspoň aký taký výsledok. Dve vytriedené kopy odpadu, to bol tak trochu prísľub nového začiatku manuálnej účasti na tejto opustenej potápajúcej sa lodi. Po odprašňovaní vnútra dvoch obývateľných neveľkých izieb to bol nevyhnutný krok, po ktorom mohla nasledovať veľká výprava do ruín uspávajúceho a neustále kolísajúceho sa sveta uja Jana . Pod prehnitými trámami sa zosunula eterniková strecha a prekryla všetku matériu, ktorá by mi mohla na začiatok pomôcť. Bola som presvedčená, že tam nájdem včelie všetko, lebo, z pomedzi úlomkou a po okrajoch padnutej strechy vykúkali myšami vyhryzené slameniaky, polámané časti rámikov a na nich pokrivené kovové medzistienky. Vzdialenosť , ktorú som musela prekonať aby som sa dostala do tej časti pajty a zavŕtala sa v práve odhalenom kúte tajomstva a cudzej minulosti sa javila ako hojdanie sa na chladnom kuse ľadu. Celá upratovacia činnosť sa sústredila na ten zelený ostrov v ľavom kúte zrúcaniny, páchnucu plesňou a myšacinami. Založila som oheň a nadšenie zavŕšilo Jakubove zanietené stavanie striežok z kúskov dosiek. Podvedome schválil štart takejto výpravy v polorozpadnutom chráme hmoty a pachov niekoho úplne cudzieho. Zaprášení storočným prachom a poletujúcimi neviditeľnými roztočmi nás chvíľu pozoroval. Doktor a ešte nejaké pofidérne postavičky v poľovníckych maskáčoch s bordovými tvárami.
,,Áaaa, pani suseda, pozdravujem vás,“ bez toho aby som to stihla ovplyvniť sa zosuniem do pozície jeho poddanej, neviem ako to robí, ale pán doktor, je tu na lazoch naozaj ešte stále pán, samozrejme pokiaľ sa on sám cíti nenahraditeľný, tu sa takým skutočne javí . Napriek tomu, že je to len namyslený obraz s rébusom v bledej hlave, ktorý ani on sám nemá vyriešený, vlastne nie je ani na štartovacej čiare.
Bolo horúco tak som mala na sebe iba bielu plátenú košeľu , ktorá siahala akurát tak pod zadok a šľapky. Jakub sa na sekundu pozrel smerom odkiaľ prichádzali hlasy a v zápätí sa vrátil k svojej činnosti.
,,Dobrý.“ odzdravila som.
,,Hm, stále vyzeráte dobre,“ a zízal mi na nohy. Prečo by som mala vyzerať zle, pomyslela som si.
Vyčarila som na tvári akože zahanbený úškrn do strany a čakala na ďalšie perly, čo vyjdú z jeho úst.
,,Boli ste na hríby?“ reku zídem sa opýtať či rastú aby sme sa zbytočne netúlali.
,,Pravdupovediac, bola som tak pred dvoma týždňami, ale bohvie čo to nie je, možno dáke bedle a pár modrákov.“
,,Aha, hm a voda je dobrá,“ jasné, čakala som, že začne s touto témou, pretože studňa pod padnutou stodolou, je jeho.
,,Dal som spraviť rozbor a je vynikajúca, pitná.“
,,Hm, ja si naberám z prameňa, ktorý vyviera nad vašou studňou a preváram.“ Je to vlastne jedna veľká diera pod briežkom v lese spevnená veľkými skalami, do ktorej steká z kopca asi sedem prameňov podzemnej vody.
,,Aha, lebo...keby ste potrebovali... , a malý je zdravý?“ Nevie, aký má Jakub problém, pretože navonok je to krásne trochu bacuľaté modrooké stvorenie a keď práve nemá fázu záchvatu, alebo inej formy vybíjania zlosti, alebo strachu, pôsobí ako anjelik a v podstate, táto veta je jeho najhlbší záujem akého je schopný preniesť z poza chatrného plotu prepletaného drevenými palicami.
,,Lebo..., ja som práve zložil poľovnícke skúšky a už som oficiálny poľovník... a.. mám k dispozícii aj helikoptéru, keby ste kedykoľvek potrebovali, všetko viem vybaviť, už som aj pristával na mojom druhom pozemku, tam sa inak ani dostať nedá, lebo je to 20kilometrov od cesty.“
Hm, takže ešte odľahlejšie miesto ako toto, to sa papaláši ešte aj v tomto pretláčajú, ktorý z nich v tajnosti prežijú koniec sveta v posteli s čo najväčším počtom kurírujúcich sa pacientiek, ktoré len predstierajú, že nevedia, že toto nie sú kúpele ale archa divotvorných lovcov.
,,Aha,“ ústa som mala natiahnuté do kútika, kde sa mi určite vytvorila jamka, ktorá je znakom minimálneho záujmu a bez najmenšej snahy zaoberať sa tým či je to pravda, či nie som čakala, čo za oblbovák má pre mňa ďalej.
,,Aaa, pán manžel, je stále preč?“ Nikto nevie, že vlastne žiaden pán manžel neexistuje, z bezpečnostných dôvodov. Od prvého dňa som mala pocit, že toto bude jediné nevyhnutné klamstvo, ktorým si budem tieto pofidérne figúrky držať trošku od tela, ale tušila som, že to nepotrvá dlho a sedliacky rozum vyhrá nad mojím.
,,Hej, ešte je v práci,“nemienim mu vešať na nos, že som tu sama ako prst, teda s Jakubom, ale v podstate jediný zmysluplný dialóg vediem len sama so sebou, teda..občas aj s ním. Neviem ho zaradiť k žiadnemu menu, akoby ho každé pomenovanie zvraštilo a deformovalo do nepoužiteľnej formy. Spätná väzba je celkom zaujímavá a nemienim riskovať, že mi začnú nezištne bezhlavo pomáhať, lebo také niečo nie je možné.
Dvaja chlapi s bordovými tvárami sa na mňa len vyjavene pozerali ako psy, ktoré čakajú čo im kto hodí, doktora držala okolo vetchého pása za košeľu dlhovlasá cigánka s bujným ovísajúcim poprsím v minišatách s veľkými žltočiernymi kvetmi. Obzerala sa a pokyvkávala hlavou. Bola som trochu, teda poriadne nesvoja, keďže bežne v byte v činžiaku neprijímate hocijakú nepozvanú a k tomu cudziu návštevu. Privátna nora je riadne označená menovkou, zvoncom priezorom, prahom pod dverami a ignorovaním, no tu sa škriabem svetu na pupok ako nejaký exhibicionista za oknom autobusu. Všetci sú zvedaví, kto sa moce na pozemku starého Jana.
,,No, tak bozkávam, mladá pani,“zašuchorilo z pod fúzov, uškrnul sa, podvihol bradu a mierne sa hlavou akoby uklonil.
,,Dovidenia,“ automaticky som spravila ten istý ťah bradou a podvedome som si sťahovala košeľu ku kolenám. Doktorova spoločnosť lenivo poodlepovala zo mňa zrak a ticho sa premiestnili k autu.
Oheň pomaly zhasínal, tak som tam ako ovalená spomalene hodila zo pár práchnivých dosiek a Jakub radostne zavýskal.
,,Íííí...“
,,Áno, horí,“
Pomaly som sa znova zavŕtala medzi staré zažltnuté roľnícke noviny. Boli na vrchu veľkej zatuchnutej kope starých papierov, novín a malých zošítkov s poznámkami, hneď vedľa starej drevenej mláťačky. Preložila som kopu na polovicu. Paráda. Nevedela som sa od nej odtrhnúť.
Večer som ticho pozerala na Jakubovu anjelsku tvár. Jedine v spánku pôsobí úplne uvoľnene. Odfukoval pravidelne a na líci sa mu leskla slina. Dnes slnko mimoriadne pálilo, začala som cítiť plecia, a možno aj hlavu. Šesťdesiat centimetrové váľkové múry udržiavali vo vnútri domu príjemnú jaskynnú teplotu a za oknom sa ozývalo húkanie sovy. Vyšla som na schody, ktoré ešte stále sálali teplom ako murovaná rozpálená pec. Moje telo malo teplotu tropickej noci a hlava horskej studničky, bola jasná ako nebo a čakala na neho.
,,Bol tu dok?“ Vôbec ma neprekvapilo že sa znova objavil, akoby ani neodchádzal.
,,Hej, aj s nejakými chlapmi. Nemám z neho dobrý pocit. Pripomínal mi chlípneho zdegenerovaného výpalníka.“
Pavol sa s úľavou pousmial a zafunel akože som mu prehovorila z duše.
,,Ani ty sním nemáš dobré skúsenosti, však?“
,,Dok sa rád chváli čo všetko vlastní, čo všetko môže ,kam siaha jeho moc. V kombinácii s alkoholom a viagrou tieto výstupy už nie sú príjemné.“ Hovoril zlomeným až krehkým tónom v hlase. Nemala som odvahu ani chuť kopať touto tmavou horúcou nocou do nejakej mŕtvoly.
,,Na jeho chalupe sa už udialo mnoho alkoholických orgií. Miestni vykrádači chalúp a poľovníci s dokom do nemoty popíjajú a sú schopní v opojení prizabiť chlapa aj za ukradnutú motorovú pílu.“
,,Pekná kombinácia, zlodeji , poľovníci a doktor, keby som ich dnes nevidela cítila by som sa bezpečnejšie.“
,,Hej boli si vás obzrieť.“
,,Nestraš ma, potom ťa budem musieť požiadať aby si už odtiaľto neodchádzal ani na minútu.“
,,Hore sa svieti, ale nemyslím že by sa odvážili.“
,,Myslia si, že som vydatá a čakám manžela, ktorý je v práci.“
,,Šikovné.“
,,Trochu si ma vystrašil, neviem či som schopná byť tu teraz celkom sama.“
,,Ak potrebuješ, rád ti budem robiť túto noc spoločnosť. Šibalsky sa pousmial a pozrel sa na mňa z poza pleca. Môžem pokojne spať niekde na deke.“
,,Vážne?“
,,Jasné, som skoro polodivoch podľa miestnych dolu v dedine. Žijem skoro stále tu.“
,,Nevravel si, že si učiteľ?“
,,Už dávno nie.“
Na chvíľu sme sa odmlčali. Sova stíchla o bolo počuť len cvrčky.
