denník-13 apríl 1976 : Rozhodol som sa že si vezmem malé teľa od Ruda nad dedinou. Malú kravku len na toto leto. Dnes pršalo celý deň a j noc. V takomto počasí včely vylietavajú len jednotlivo a jednotlivo sa vracajú na mokrý letáč, aby si oddýchli. Potom vlezú do vnútra a predajú náklad ďalej. Dnes najviac vyletúvali z jedenástky, asi dopĺňajú vodu.
denník- 17 apríl 1976: Rudo spadol z rebríka a umrel.
Celý mesiac sa niesol v duchu príprav, mala som svoj plán, chystala som sa po dlhom čase vykonať obrovskú zmenu, ktorá sa nedá porovnať s ničím čo som za posledné desaťročie okrem prijatia myšlienky že sa stanem matkou, vysrstila.
Za každým rozváľaným snom treba absolútne nejasne a zavalito vycestovať, vystreliť, priam zdúpnieť pri pomyslení, že som už urobila zo pár krokov a som na ceste. Za skleneným vrchom, za drevenou skalou, za slameným stĺpom. Je ťažké udržať si svoju šťastnú predstavu. Musím si stále pripomínať ten pocit.
Mame sa celé toto moje tiché blúdenie prstom po mape, vedľa roztvoreného zažltnutého denníka vôbec nepáčilo, ale rozhodla sa nezaťažovať niečím čomu vlastne nerozumie a nepýtala sa ma na nič. Trasa, po ktorej by som sa tam mala dostať bola vyznačená červenou. V poznámkach, pod mapou, kde sú vysvetlené označenia a farby ciest bolo , že červená je cyklistická trasa najťažšieho stupňa. Mám pocit, že si samotu, úplne opustený dom v holom priestore neviem asi ani predstaviť. Nikto sa na moje počudovanie veľa nevypytoval, akurát trochu pokrútili hlavou ako napríklad Vilo, ale Majka sa zachovala presne tak ako sa od nej dalo čakať.
,,Naozaj nepotrebuješ aby som ti s niečím pomohla? Čo všetko vlastne potrebuješ aby si tam mohla fungovať"?
,, Vierka mi spomínala, že tam nie je elektrina ani studňa, nemáš náhodou nepotrebné malé rádio na baterky"? asi to jediné ma podľa opisu domu v denníku bude spájať s civilizáciou.
,,Moja, obdivujem ťa, keby som mala aspoň trochu tvojej odvahy".
,,Alebo ľahkovážnosti, ako povedala moja mama..".
,,No, tvoja mama netuší čo všetko sa v tebe môže skrývať. Možno jej to budeš mať možnosť ukázať.
hm, takýmto spôsobom. Nemyslím, že sa na toto bude pozerať inak ako na návrat do prvotnopospoľnej spoločnosti. Nedá sa s ňou o tom vôbec normálne rozprávať. Nezodpovednosť, to je momentálne najpoužívanejší výraz v mojej prítomnosti. Hádže na mňa také umučené pohľady, akože trpí ako ježiš na kríži, že celá jej vynaložená energia na to aby zo mňa vychovala dámu skončí zahodená niekde na lazoch, kde sa každá žena môže akurát tak iba zrobiť čo sa v jej ponímaní rovná zabitiu. Raz mi povedala, že fyzická práca zabíja ducha, chápeš to? Raz som pozerala jeden dokument o jednom profesorovi, ktorý bol dlhé roky počas komunizmu vysielaný na najpodradnejšie a najvzdialenejšie miesta, kde pracoval ako robotník, na priek tomu, že prekladal literatúru z krajiny zssr, no to prekladanie bolo asi príliš náruživé, tak sa im nepozdával, ale čo je na tom najlepšie, že svoje najväčšie a najoceňovanejšie odborné knihy napísal, keď na podnet strany pásol asi 5 rokov kravy kdesi pri východných hraniciach. Inak zvyšok života pracoval ako kurič hneď vedľa univerzity, kde ho ako 60siat ročného rehabilitovali a zaradil sa medzi vážených vedcov vo svojom obore aj keď na západe už medzi elitu patril a vedelo sa o jeho práci viac ako doma. Chápeš, chcem tým len povedať, že nezáleží na tom kde budem s Jakubom žiť, možno táto zmena spustí nejaký nový dej, dá mi nové indície, čo mám so sebou vlastne ďalej robiť, neviem, chcem do toho ísť, mám dobrý pocit. Jasné, že som ešte okrem otehotnenia takto netrvala na svojom a mama má z toho preto strach, ale čo ak to musím urobiť, vlastne nič sa nedeje iba tak, je mi ľúto, že to neberie takto".
,,To je dobre moja, ja ti môžem len držať palce a zohnať ti to malé rádio na baterky", usmiala sa, utrela mokrý spodok pohárov a položila ich na stôl.
,,Zajtra mám na pláne ešte kopec vecí. Mama mi sľúbila, že zajtra si spraví čas a ostane s Jakubom".
,,Tak dobrú noc".
,,Dobrú moja a dobre sa obleč a ráno sa dobre najedz, jasné"?
,,Ok, keď sa vrátim ozvem sa". zakričala som z vchodových dverí a stratila sa v tmavej ulici.
Cesta
Ráno ma Jakub kopol do hlavy ako sa vo sne prudko strhol. Opatrne som sa zodvihla a sadla na posteľ. Slabé pravidelné chrčanie, ktoré z neho vychádzalo ma paralyzovalo, akoby som sa ani nevedela postaviť a odísť von z izby. Opatrne som otvorila dvere a mierila na záchod. Napadlo ma, či by sa mi podarilo odísť na moju výpravu ešte pred tým ako sa zobudí, no vzápätí som sa nad tým iba pousmiala. Nikdy ma nenechá hore samú dlhšie ako 10 , 15 minút. Na dverách sa ozvali krátke škrabkania.
,,Počkaj miláčik, maminka ciká".
Škrabkanie síce neprestalo, ale vedela som, že túto informáciu zobral na vedomie a ďalej bude neškodne vyčkávať opretý o dvere.
,,Choď zobudiť starkú, starká, kde je starká, choď za starkou".
Z maminej izby sa ozvalo iba zavrčanie a buchot dverí.
,,Spravím ti nejaké chleby na cestu?" ozval sa jej otrávený hlas.
,,Môžeš. Dík".
Jemne som odtisla Jakuba od dverí aby som mohla otvoriť. Chytil ma pevne za ruku a išiel so mnou do izby aby mi ukázal, že objavil batoh, ktorému nerozumie. Usadil sa na zem vedľa postele a úzkostlivo pozoroval ako si do batohu pchám pršiplášť, fľašu s vodou, peňaženku, mobil, mapu a kľúče od bytu.
,,Určite na niečo zabudnem", povedala som mu.
Pozrel na môj batoh a začal mi všetky veci vyťahovať von.
,,Nie, miláčik, nechaj všetko dnu, nevyberaj veci".
Ruky celou silou vtláčal do vnútra vaku a vrčal od zlosti. Nevedel, čo tie veci majú znamenať, netýkajú sa jeho každodennosti a nepatria do jeho izby, do jeho zorného uhla a vôbec ich nepotrebuje.
,,Všetko som to pochopila Kubo, ale to je maminkine, maminka zoberie tie veci preč o chvíľu dobre"?
,,Poďte jesť", ozvalo sa z kuchyne.
Jakub v okamihu zabudol na batoh a uháňal k stolu. Už na chodbe som počula ako chrúme teplú hrianku. Posadila som sa, otierala zvyšné hrianky cesnakom na čo sa Jakub s rozhorčením pozeral, pretože si raz poriadne odhryzol a následky toho zahryznutia si pamätajú určite všetci susedia, ktorých s nami spájajú papierové steny činžiaka. Pohár čierneho čaju som vypila na dva krát a medzi tým som si odložila mamine zabalené chleby do batohu. Jakub ešte stále jedol, a ja som sa v izbe obliekla do červených šušťákov, ktoré som mala na sebe asi raz a športovej bledomodrej bundy.
,,Kubo naspäť, kam si myslíš, že ideš s tou hriankou", bolo počuť z kuchyne.
Jakub stál s váhou prehodenou na jeden bok opretý o zárubňu, s hriankou v ruke koketne manévroval popred svoju tvár a kontroloval moje neobvyklé oblečenie, o tomto čase, a bez jeho zapojenia sa do pre neho cudzieho nadšenia v mojich očiach.
,,Vieš, že si použila otázku, ktorej vôbec nemôže rozumieť? Mami, jednoduché maximálne dvojslovné informácie, iba vtedy môžeš čakať spätnú väzbu", aspoň v to môžeš dúfať, pomyslela som si.
,,No jasné, tak mu povedz aby neodbiehal od stola keď je, lebo ho priviažem k stoličke".
,,To by som nerobila, on len nevie, čo sa deje".
,,Ty a dúfam, že sa budeš trochu ponáhľať, ja len aby mi nezačal hysáčiť, keď tu dlhšie nebudeš".
,,Bože , mami, vieš, že kým je vo svojom kráľovstve medzi týmito stenami ti nehrozia žiadne výstupy".
Vtedy som si pomyslela na Vierku a jej absolútny pokoj, ktorý vyžarovala keď som jej priviedla Jakuba, nie raz aj na celý deň, nikdy sa netriasla pred jeho zlostnými výkrikmi, či pišťaním. Brala to ako normálnu vec a nedesilo ju to ako mamu.
,,Dobre, Kubko počúvaj ma", zapálila som v chodbe svetlo, vzala Jakubovu tvár do dlaní a pozerala mu do očí.
,,Maminka ide odniesť tento batoh preč, dobre? Obujem si topánky a odnesiem to preč a potom prídem, ty ma tu budeš čakať, dobre"? pozeral na môj bledomodrý rukáv bundy a prikývol.
,,Prečo mu nepovieš jednoducho, že ideš preč"?
,,Pretože, by sa mi zavesil na nohy a musela by som ho ťahať za sebou po celých Javorých ostrôžkoch, čo by sa ti určite hodilo. Nemá šajnu čo znamená , že idem len niekam preč, pokiaľ nevie kam presne".
,,Aj tak pochybujem, že niečo nájdeš".
,,Vďaka mami". zašnurovala som si topánky , pobozkala som Jakuba na hlavu a zabuchla dvere.
Postávala som opretá o červené zábradlie vedľa koľajníc a pozerala sa na spiacu dvojicu na mokrej lavičke. Hlavy mali sklonené skoro na bruchu a na ohnuté chrbty im kvapkala voda zo strechy, občas sa strhli, narovnali a so zavretými očami sa znova rozkolísali a pomaly ohýnali do predchádzajúcej polohy. Muž v čiernom koženkovom kabáte si zarastenú tvár, ktorá sa mu leskla od padajúcej hmly opieral o ženine plece a jej hlava sa kyvkala hore dolu na hrudi akoby so všetkým tým spaním súhlasila.
Autobus bol skoro prázdny a na konečnej som vystúpila len ja na poslednej zastávke pri štyroch poštových schránkach a dvoch prázdnych plechových garážach s vybitými zámkami. Asfaltka sa končila o pár metrov a od nej popri dvoch veľkých smetných kontajneroch sa vinula mierne stúpajúca blatistá cesta vyjazdená od terénnych áut.
Všade bola hustá hmla a keď som po nejasnom neustálom stúpaní niekam na vrchol uvidela pod vyschnutou klenbou stromov jasnejúce svetlo, bolo mi do revu. Nikdy som nepatrila k nadšencom horskej turistiky, asi pre toto. Nechápem ako som sa dopracovala k tejto trase, moja naivita nemá hraníc. Trvalo mi to hodinu a pól a ,,iba" devätnásť percentné stúpanie ma do nitky premočilo. Na hrebeni sa v hmle matne začala vynárať turistická značka a ceduľky s miestom, na ktorom sa práve nachádzame a šípky na miesta kam to ešte môžem potiahnuť. Nejakých šesťsto metrov nad morom ma predsa nemôže zastaviť. Vybrala som sa na ľavo. Prešla som pár metrov a zdola sa na mňa začala valiť nová z počiatku priezračnejšia mliečna para. V jej dychu sa vynárala čiasi hlava, akoby tiež stúpala no šla pozdĺž kopca, nevyšla hore ku mne. Pomyslela som si, to bude nejaký zatúlaný miestny. Šla som k nemu. Ako som sa približovali, z poza jeho čitateľnejších červených, hrubých rúk sa lialo cenganie zvoncov a šuchot stoviek kopýt, ktoré sa treli o mokrú trávu. Všade bolo ticho a vlhko. Pripadala som si ako na dýchacej procedúre zavretá v miestnosti napustenej parou. Po jej obvode sedeli na stoličkách ľudia a para spôsobovala , že si všetci svorne fúkali nosi, smrkali a po pól hodine sedenia sme odchádzali všetci s mokrými zadkami od vlhkých sedadiel. Ovce boli úplne ticho akoby vyčkávali kým sa k nim priblížim viac aby sa uistili bezpečím okolo dvoch pobehujúcich ovčiarskych psov. Chlap mal na sebe akýsi nepremokavý plášť, ktorý mu siahal až po sáry čiernych gumákov, palicu. Ostrý, bordový nos z pod kapucne vydychovaním rozmazával črty jeho zavalitej tváre, tak som sa ani nepokúšali nadviazať očný kontakt. Zbadal ma, no myslím, že o mne už vedel ešte pred tým ako som vyšla na vrchol. Vždy sa mi zdalo čudné, keď sa turisti po zvolenej trase pri stretnutí s inými turistami navzájom zdravia, aj keď sa pred tým v živote nevideli. Je to akoby vzdávali hold ceste, po ktorej kráčajú a ten vrchol, či cieľ je len dôvod na opätovný návrat domov. Pastier bol mĺkvi, nechcelo sa mu so mnou asi veľmi naťahovať, skôr sa mi zdalo, že ho v niečom vyrušujem, otravujem jeho mokré ráno. Nemusela som mu nič vysvetľovať, akoby tušil čo hľadám. Zhrubnutou mokrou rukou ukázal na betónový kríž, ktorého vrchol sa prestal skrývať aj so svojou korunovanou obeťou. Vo vnútri malej hrdzavej bráničky, pod krížom boli naukladané umelé kvetý. Farba lupeňov bola vyťahaná slnkom, jediné čo pripomínalo kvety boli zelené plastové stonky, po ktorých stekala hmla.
,,Tam, hen, musíte ísť od kríža dolu", zahučal z diaľky.
Okrem bahnistej úzkej cesty som nevidela vôbec nič, až po asi päťdesiatich metroch ma zastavila pichľavá stena kríkov, mladých sliviek, ktoré obrástli útlu odbočku od hlavnej trasy.
Našťastie som šla v podstate poslepiačky a tak ma tam asi zaviedlo nespočetné množstvo karmických vlákien, nitky s bábkami vyznávajúce slobodnú vôľu. Rozpadnutý štít domu vyrastal z pomedzi prerastených vyschnutých hrušiek ako mokré biele šapitó plné duchov klaunov so smrťou v mejkape. Ten závoj na očiach vo mne vyvolával pocit bezpečia, možno preto som zamierila rovno ku schodom, riskujúc, že sa na mňa celá stavba zvalí. Cítila som nejaký druh istoty, že tento priestor, tento dom má už svoje dané špecifikum, preto bude prispôsobovanie sa mu upokojujúce a hlavne pravdivé ako prvé Vianoce. Polorozpadnuté malé stavby sa ťahali do písmena U. Omietka bola skoro úplne opadaná a povaľovala sa po obvode domu. Váľkové hrubé múry boli už asi večnosť omývané dažďom, pretože sa zaoblili a mrvili pri každom mojom dotyku. Vošla som cez polootvorené dvere bez kľučky. Dom nebol vysoký, drevené stropné hrubé trámy som mala nad hlavou asi pól metra a do malých okien som sa musel zohnúť. Po drevenej dlážke sa povaľovali črepiny tanierov, kúsky dákych handier, slamy, zažltnuté staré noviny a všetko páchlo zatuchnutým , vlhkým kredencom asi z 50tych rokov. Vedľa neho bol starý diván, z ktorého trčala slama a veľké kovové struny a určite sa v ňom skrývalo ešte o mnoho viac mŕtveho, či živého. Malý stôl pod oknom mal ešte stále na sebe priesvitný igelit a pod ním červený obrus s bielymi vyšívanými vzormi.
denník : Včely používajú hryzadlá na opravu poškodených plástových buniek, na dokončenie nedostavaného, poškodeného , alebo vyrezaného diela, na úpravu plástov po vymetaní medu.
V každom rohu bolo asi za hrsť myšacincov, vyzeralo to presne tak ako v pivniciach činžiaku, kde kôpky ružovej otravy pri každých dverách znamenali bolestivú smrť, no tu tie kôpky vykrikovali sme na žive. To bude prvé, čo začnem vymetať obhryzenou slamenou metlou. Chvíľu som len tak stála a opierala pohľad na špinavú podlahu a zelenkavých 10 centimetrov plesne nad ňou a zabudla na to čo predchádzalo rozhodnutiu prísť sem. Čo ma donútila hľadať toto? Do vtedy som nikdy nad tým nerozmýšľala. Už viem, karma, možno som tu niekde, možno presne tu v tomto dome žila, možno v tele tej sivohnedej myši. Za ten čas čo sa moja duša vyvinula v tele hosťujúceho človeka sa tu bez prerušenia množia moje praprapravnúčatá bez toho aby sa museli ich šedé duše prevteľovať , pretože robia len to čo sami cítia a nie čo sa od nich očakáva. A ja v tomto tele iba ticho cinkám a nikto nič nepočuje. Zodvihla som hlavu a pozrela priamo pred seba, na vlhký, zvlnený kalendár so stádom na mňa hľadiacich srniek z roku 1976 . Vedľa neho stál opretý on. Strhla som sa a v tvári mi znova brnelo a mravenčili mi pery ako pred zvracaním. Nie, nedovolím si odpadnúť, cítila som zvláštnu zodpovednosť v tomto výlete a jeho prítomnosti. Akoto, že som si ho nevšimla hneď ako som vošla? Nečakala som tu žiadneho človeka, ale asi som len naivná a prispatá. Tiež si to po tichu obzeral a prehliadal ma, pozeral cezo mňa von dvermi ako keby som bola dokorán ,rozfúkaná prievanom, ktorý jemne ťahal vzduch do malej kuchyne. Vypadalo to, že premýšľa nad tou izbou, vdychuje jej puch, niečo plánuje a pri tom ma ignoruje. Nozdry sa mu plynule rozširovali a takmer sa nehýbal. Z vonka sa ozývalo čvirikotanie aspoň desiatich druhov vtákov, cvrčkov. Intenzívny bzukot a otieranie sa vysokej trávy v slabom vetre, ktorý pomaly trhal usadené studené telo hmly na časti a vytláčal ich za ďalší kopec. Vypadala ako obrovský mliečny mrak, na ktorý môžem z nejakého vyvýšeného miesta vkročiť a nabrať si trocha z zhmotneného množstva do igelitového vrecka. Vysoká suchá minuloročná tráva zahaľovala asi polovicu z výšky stavby, siahala mi po pás a striedala sa s vyrýpanými hrudami zmrznutej tmavohnedej zeme pravdepodobne od divých svíň. Napadol ma nápis na jednom z podchodov na našom sídlisku, Yeahr of the punk, na ktorom bolo v rade vylepených niekoľko letákov s tvárov černocha, ktorý pozýva na sedenia, kázania a osobných konzultácií s bohom a nad ním bolo práve také isté množstvo letákov s adresou pôžičkárne a šípkou, ktorá ukazuje von z podchodu. Napadlo ma ako by sa vznášal taký kalendár so srnkami, ktoré na vás vystrašene pozerajú na takejto stene popri ktorej prejde tisícka ľudí denne. Vďaka tým divým sviniam som stále zakopávala, keď som krúžila okolo bývalých chlievov z mohutných dubových ručne tesaných trámov. Všetky stavby, senník, chlievy, stodola a dom s kuchyňou a izbou vytvárali písmeno U a z izby do chlievu oproti boli asi dva kroky. Všade na vôkol sa povaľovali plechové vedrá. Deravé, hrdzavé, jedno hneď pri dverách bolo plné starých kožených topánok, mužských aj ženských, ručne vyrobené, podbité malými klincami, ktoré trčali na hrubej ohnutej podrážke ako tlamy mäsožravých rýb. Celá tá to chvíľa trvala iba minútu, ale akoby prešiel deň, asi tu všetko má svoj vlastný čas. Stála som vo dverách opretá o zárubňu z drevenej foršne a čakala či si ma všimne, či si všimne, že keď by chcel vyjsť von z dverí musí prejsť cezo mňa. Stále som nepripúšťala, že som blázon a že mám len nejaké halucinácie z nedostatku kyslíka, alebo šoku z extrémneho prísunu čerstvého vzduchu. Čakala som. Možno je hluchý a k tomu aj slepý keď nezaregistroval moju chôdzu a na ňom padnutý môj tieň. Pripravovala som sa na prvý kontaktný pohľad, ktorý by prehodil úvodnú informáciu o tom, či vidí aj on mňa a pozdraví sa a vysvetlí mi svoju prítomnosť, alebo som duch a blúdim medzi živými s vedomím, že žijem a som neviditeľná. Nevypadal prekvapený. Asi po minúte, ktorá trvala asi večnosť na mňa uprel veľké modré oči. Boli tmavé a hlboké.
,,Dobrý deň", skúmavo som sa mu zahľadela do tváre. Nevypadal na zločinca, ani na bezdomovca,
,,Dobrý deň", povedal hlbokým, zamatovým hlasom.
,,Hm, prepáčte ak som vošla na váš pozemok, nevedela som, vyzerá to tu opustene. Hľadám domček Jána Pečku mal by byť niekde v týchto končinách". Vychrlila som sprchu informácií aby som sa čím skôr dostala von z tejto zvláštnej situácie.
,,Práve stojíte na jeho pozemku", povedal a skúmavo na mňa pozeral.
Všimla som si ako v ruke drží starý naťahovací budík, pravdepodobne som ho vyrušila pri civení na ten istý nástenný kalendár so srnkami.
,,Hm, prepáčte, občas sem chodievam a nemôžem uveriť ako tento dom spustol, ešte pred nedávnom som sem pravidelne chodieval a teraz..". stál s tým budíkom v ruke ako s hrdzavým otáznikom a stíchol.
Mal oblečený tmavozelený prešívaný kabát, vyšúchané svetlé rifle a zablatené kanady. Od drevených stropných trámov ho delilo asi 20centimetrov. Tmavohnedé až čierne krátke vlasy mal husté a mäkko sa otierali okolo uší a padali do čela.
Premýšľala som ako často sem chodieva, veď ujo Jano je mŕtvy už vyše desať rokov.
,,Ale... on je už vyše desať rokov po smrti a pred týždňom zomrela aj jeho žena Vierka".
Ticho, vôbec nereagoval ako by sa dalo očakávať. Presunul svoj uprený pohľad z budíka na dlážku a pohol sa smerom k dverám. Automaticky som sa odstúpila a čakala čo bude nasledovať. Zárubňa dverí bola nízka, takže sa o dobrí kus musel zohnúť. Vyšiel von a stál pred chlievom ako mohutný totem uprostred opusteného dvora.
Vôbec som nevedela, čo mám robiť, či mu vôbec mám vešať na nos, že som si sem vlastne prišla obzrieť miesto na ktorom sa pravdepodobne začne absolútne nová etapa môjho života, že sa sem chcem nasťahovať aj so svojím autistickým päťročným synom bez vopred naplánovanej stratégie, či konkrétnych očakávaní. Uprostred môjho vnútorného monológu sa otočil a zahľadel sa na mňa.
,,Smiem sa vám predstaviť? Volám sa Pavol Horec", trochu sa pousmial, zrazu ma zalial teplý pocit z nadväzovania dobrých mravov a vystrel ku mne ruku. Tuším som dostala trému a neverila som tomu, že sa chystám vložiť svoju ruku do teplej mužskej dlane. Nepamätám si kedy som niečo také urobila.
denník : Matku určenú na označkovanie chytíme pravou rukou a preložíme si ju medzi palec a ukazovák ťavej ruky tak, aby palec i ukazovák boli pevne podopreté prostredným prstom. Potom matku zovrieme medzi palec a ukazovák výlučne za hruď, tak aby jej zadoček spočinul na nechte prostredného prsta. Koniec značkovacieho špendlíka, alebo špáradla ponoríme do pripravenej farby a prenesieme na prostriedok matkinej hrude tak, aby sa vytvoril farebný krúžok o priemere asi 2 mm. Farba sa z hrude nesmie roztiecť.
,,Iva, teší ma", jemne, no pri tom pevne mi stisol skrehnutú ruku. Pokožku mal teplú a trochu drsnú. Keby som mohla tak sa celá v tej veľkej dlani schúlim do klbka a stratím sa mu v pästi.
,,Ste jeho príbuzná"? stále sa mi pozeral do očí.
,,Nie, som , teda bola som niečo ako rodinný priateľ. Vierku poznám od detstva".
,,Áno, vraj žila dolu v meste , ale ja som ju nikdy nevidel".
Zvláštne, nikdy som nerozumela tomu ako mohli žiť tak akosi rozdelene a pri tom viem, že sa mali veľmi radi. Vierka vždy hovorila o ňom s úctou, priam až s bázňou, no ja som ho poznala len z fotiek.
,,Bývate niekde blízko"?
,,Áno, som tunajší učiteľ a bývam asi sto metrov odtiaľto na kopci". Znova tá tréma, akoby som mala dostať za vedenie tohto dialógu známku a ako vždy určite pohorím, pretože vo vedení rozhovorov som skôr poslucháč. Nie preto, že by som chcela, ale jednoducho preto lebo nemám čo povedať. Ale tento rozhovor ani raz nezastal z mojej strany na mŕtvom bode a také niečo sa mi proste nestáva. Otázky a odpovede sa striedali vo vkusnom rytme, bez zaváhania a zbytočného premýšľania nad nimi.
,,Tu je škola"? vyvalila som oči od prekvapenia.
Usmial sa a odvrátil zrak na kopec oproti, celý bol zahalený v hustej tečúcej hmle a trčal iba jeho oblý vrchol.
,,Nie, niekedy v 50tych rokoch tu bola laznícka škola, malotriedka, ale ja učím dole v dedine".
,,Aha, zdalo sa mi to čudné, nenašla som tu veľa obývaných domov".
,,Ešte pred40timi rokmi boli obývané všetky a v každom z nich minimálne po tri deti".
Rozprávali sme sa čoraz uvoľnenejšie, teda aspoň ja. Hovoril vyrovnane a pokojne, jemne sa občas pousmial a s prestávkami mi pozeral do očí bez náznaku hanblivosti. Nepripomínal mi nikoho, koho som doteraz poznala, nik v mojom okolí nepôsobil tak majestátne, rozvážne a zároveň zmyselne. Ruky mu voľne viseli pri tele a kráčal s istotou, že sa nič nepredvídateľné nemôže stať. Prešli sme pomaly k malej váľkovej stavbe, v ktorej bolo cez rozmlátené dvere vidieť starú piecku na chleba.
,,A, čo vás sem vlastne priviedlo"?
,,Ja...no", potrebovala som rýchlo niečo dôveryhodné vymyslieť, lebo sama som ešte nevedela, čo sa vlastne chystám podniknúť.
,,Vierka mi ešte pred tým ako zomrela dala denník uja Jana a...ja on ma viac než oslovil a ťahalo ma to na miesto, kde to všetko prežíval". V podstate som povedala pravdu, nemôžem sa hocikomu spovedať že všetko toto je len sústredenie sa na útek, vytyčovanie hraníc, značkovanie chodníka, ktorý ma vyvedie von z mesta, preč od matky, proste niekam. Vierka bola jediná, ktorá vedela, že na to bez pomoci nebudem nikdy mať odvahu a peniaze. Preto mi podsunula ten denník a preto chalupu nikdy nepredala hoci mala určite množstvo záujemcov. Dnes je moderné vlastniť chatu na odľahlom mieste ďaleko od ľudí, kde sa môže človek vybujačiť.
,,Hm, denník včelára, tak to musí byť veľmi zaujímavé čítanie", povedal s nadšením
,,Tu vlastne aj cesta domov z nákupu musí byť zážitok, nie"? nenútene som sa usmiala a on mi úsmev opätoval.
,,Vlastne áno. Samotná vzdialenosť vám dáva čas na premýšľanie, alebo rozhovor s osobou, ktorá ide s vami". Moje sympatie sa prehlbovali a dostávali sa do neidentifikovateľnej fázy.
Zastali sme pred ovocným sadom s prestarnutými vysokými hruškami. Na konci asi 20metrov sa vynímala malá vápnom bielená stavba, ako sme sa k nej približovali ukazovalo sa, že je zo všetkých stavieb na dvore najzachovalejšia. Bola obrastená lieskami, malinčím a niečím ťahavým, na začiatku marca sa ťažko identifikujú rôzne drevnaté výhonky a ich suché opadané listy na zemi. Malé drevené okná boli neporušené, steny akoby len včera vybielené vápnom. Domček pôsobil akoby z dverí mala práve vyjsť skrčená starenka v hnedom svetri, ktorý tak nepríjemne škriabe, v zatuchnutej zástere s nošou, do ktorej si naberie pár polienok dreva naukladaných pri dverách v úhľadných stĺpoch, zazrie nás a pozdraví úklonom hlavy zavinutej v šatke, pri tom sa jej z pod nej uvoľní chumáč bielych vlasov.
,,Ak chcete spoznať zákulisie Janovho básnického čreva mali by ste si obzrieť hlavne túto časť pozemku". Prešiel za dom a zahľadel sa na úhľadný rad malých ošarpaných drevených búdok.
Úle, asi takých 30. Pravidelne rozložené, usadené uprostred lúky s bielymi fľakmi od snehu, na ktorej okrem úľov vyčnievali už len tri obrovské stromy.
,,To sú lipy", reagoval na moje úžasom pootvorené ústa.
,,Tak potom aj hore pri kríži to boli lipy".
,,Správne". pochválil ma a usmial sa. ,,Teraz v zime to tu nie je také nádherné ako na jar, keď celá lúka kvitne a vonia".
,,Tak to verím". Ticho som pritakala.
Chvíľu sme len tak ticho stáli na tej lúke a zahmlená obloha začala pomaly tmavnúť . Zapadajúce slnko a ani jeden jeho odtieň nebolo vidieť, len hmla a ťažký, mokrý vzduch nám sadal na vlasy. Nemala som pojem o čase. Riadila by som sa možno tým slnkom, ale keď ho nikde nebolo, pripadala som si ako v nejakom vákuu s naťahovacím, rozmazaným priestorom, ktorý sa rozťahuje a zase sťahuje a potom z ničoho nič začne tmavnúť. Kvôli vlhkému vzduchu som neustále smrkala a na lícach som cítila pálivú červeň a celé telo som mala ako z tvrdenej gumy. Na jednej strane od zimy a na druhej od delikátneho kŕču od temena po lakte.
Čo je toto za chlapa? zrazu sa tu uprostred opustených samôt vynorí taký monštruózny zjav s vážnym telom a dokonalou tvárou.
,,Chcete ich počuť"?
,,Koho"? nechápavo som sa na neho pozrela.
,,Včely. Nemôžu prespať zimu v strnulom stave ako muchy, či včely samotárky".
,,Aj také existujú"?
,,Jasné", usmial sa na mňa. ,,Včely medonosné nemajú v tele dostatok tukových zásob a po ich vyčerpaní by za niekoľko dní zahynuli, tak isto ako nespárené samičky divožijúcich opeľovačov". Stále mal na perách jemný úsmev. ,, Zimu prežijú zomknuté v chumáči uprostred, ktorého je matka. Kŕmia sa navzájom zo zásob. Najstaršie včely sú na kraji chumáča a na jar budú pravdepodobne ako včelie mŕtvolky vyzobané hladným vtáctvom".
,,Odkiaľ to všetko viete"? omámene som sa opýtala.
Všimla som si ako sa mu pri úsmeve vytvárajú malé, úzke jamky pri kútikoch úst. Kľakol si a priložil opatrne ucho k prvému úľu z kraja a zaklopal naň. Stála som ako socha kým mi nedal rukou pokyn aby som si kľakla a uvoľnil mi miesto. Priložila som hlavu tesne na úľ a počúvala. Ten hukot mi pripomínal obrovskú ťažkú perinu naplnenú nespočetným množstvom malých priesvitných blán, krídielok ktoré sa lámu pri každom záhybe a každé jedno trenie sa vo vlne násobí miliónmi, ktoré mu naspäť niečo odpovedajú.
,,Paráda", zasipela som.
,,Vraciate sa do mesta, alebo spíte u niekoho v dedine"?
,,Vraciam sa, vlastne som už mala byť na ceste. Ten váš čas tu hore ide tak čudne. Nebiť stmievania sa ani by som neverila, že nejaký existuje", otriasla som sa od zimy, bola som už pekne skrehnutá a zasoplené vreckovky už nebolo kde odkladať.
,,Ak vám to nebude vadiť, odprevadil by som vás, so súmrakom vychádzajú zvieratá a mohli by ste sa navzájom nepríjemne prekvapiť".
,,Ďakujem". Pravdupovediac sa so súmrakom na mňa trochu lepil strach, v lese sa ozývali rôzne zvuky a v tráve piskoty kto vie akých patvorov, takže jeho ponuka mi vyšla z duše.
,,Ešte ste mi neukázali ten domček, z vonka vyzerá, že by bol z vnútra celkom obývateľný".
,,Nie je. Starí gazdovia mali najudržiavanejšie miesta väčšinou sklady, dieľne, stodoly a maštale, tam nechávali spať svoje duše, keď telu ustlali v kuchyni pri peci", pousmial sa.
,,Plánujete sa tu zabývať"? povedal to trochu posmešným tónom.
Pokrčila som plecom a uškrnula sa zahľadená na kľukatú cestu a dávala pozor na zamrznuté hnedé hrbole zeme.
Predrali sme sa vysokou vyschnutou trávou a kríkmi na diviakmi rozrytý úzky chodník. Mala som pocit, že cestou naspäť, dolu na asfaltku len pretrhnem túto novú niť obrazov a viet, ktoré miestami zneli ako nejaké zrnká pravdy z malých knižiek v bordovej zamatovej väzbe, ktoré sú v kníhkupectvách v radoch hneď vedľa pokladne. Ale naopak, čím viac sme sa približovali k dedine a klesali nižšie, tým viac ma pritláčala nevyhnutnosť čo najskôr zrealizovať všetko čo som mala v pláne a nenechať sa ničím rozptýliť, spomaliť. Vrátiť sa späť.
Najbližšie sa tam už rovno nasťahujem, pomyslela som si s rozvaleným, prekysličeným výrazom v tvári.
,,No, myslím, že tam o mňa budete priam zakopávať", pozrela som sa veľavravne na neho a on sa zaskočene zahľadel do zeme.
