Moje telo ležalo na vlhkej zemi, vykrútené do neprirodzenej polohy. Bolo tesne po daždi, ale ťažké sivomodré mračná sa približovali k zemi až sa jej skoro dotýkali. Obrovské kvapky vystriedali strašidelné ticho, ktoré zaľahúvalo v ušiach. Padali ako v spomalenom filme, na riedko a nahlas. Každá jedna sa rozliala na povlak mokrej zeme. Vlasy som mala popriliepané na tvári. Nad čelom a na ľavom spánku sa mi lenivo rinul prúd tmavočervenej krvi. Ľavú nohu som mala pokrčenú a pravú vykrútenú do opačnej strany akoby bedrový kĺb opusti svoje miesto a pustil nohu kam ju to ťahalo. Pod hlavou sa vytvárala stále väčšia kaluž ako rubínová glória vyrastajúca z tmavohnedej až čiernej mokrej zeme. Ruky pohodené pred hlavou , mierne pokrčené v lakťoch pripomínali spiacu polohu, obyčajnú, s opusteným telom, ktoré treba už iba zakryť perinou, zhasnúť lampu a v tichosti zatvoriť dvere tmavej izby. Pár metrov od tela ležala kopa zdemolovaného dymiaceho šrotu stlačeného z ľavej strany. Auto bolo usadené asi 20metrov od asfaltky, po ktorej nik neprešiel celý čas , čo som hľadela na svoje telo. Vynímalo sa na streche ako veľké plechové hniezdo ako dar priemyslového umelca prírode. Dym komótne unikal zo všadiaľ a celé to pôsobilo paradoxne upokojujúco, akoby bolo niečo konečne zavŕšené. Občas sa mi celé telo jemne striaslo, rozdrgotalo ako zuby od zimy a tvár bola spotená a bledá ako mramor. Mohutné kvapky jednotlivo dopadali na biele vykrútené hnáty ako podráždené včely dorážajúce do nepreniknuteľnej pokožky. V diaľke bolo počuť slabé cenganie akoby sa v neďalekej dedine konala procesia so zástavami a kadidlom a všetkým tým. Po chvíli som v diaľke začala rozoznávať bielu rozlievajúcu sa masu a cengot sa približoval. Pokyvkávanie hnedo ružových pyskov som identifikovala ako prichádzajúce stádo oviec.
Dievča moje, čo teraz bude s tebou, čo sa bude diať ďalej, nie je tu ani živej duše? pomyslela som si a hľadela do diaľky na tmavú postavu v klobúku, ktorá sa brodila v gundži bielej vlny. Všade na vôkol boli mierne zvlnené kopce zastreté mrakmi a oparom, čo vystupoval zo zeme. Bača mi pripomenul prvý deň pri kríži, keď sa tiež jeden z nich vynáral z hmly v čiernom tvrdom pršiplášti po kolená a za ním jeho biely sprievod a bez slova ukazoval dolu pod kríž na záplavu pichľavých sliviek. Zbadal ma. pozeral na mňa nie na moje pohodené telo, vlastne ho ešte z tej diaľky tu dolu v tráve ani nemohol zaregistrovať . Neprekvapilo ma to. Nedošlo mi, že by to tak nemalo byť. Kráčal ako v ľahkých oblakoch uprostred oviec stále bližšie. Ovce sa šuchtali tesne vedľa seba, takže sa zdalo že bača nemá ako prepletať v tom stisku nohy, ale kráčal bez zaváhania s nimi v jednej vlne. Na hlave mal čierny kožený klobúk a čierny gumený pršiplášť presne ako ten od nás. To asi v tejto brandži fasujú, či čo. Ovčie hlavy boli čoraz zreteľnejšie a hrnuli sa k miestu, kde ležalo telo. Bača na mňa neprestával z pod širáka prenikavo hľadieť a ovčie huňaté telá sa mrvili a treli v svižnom tempe. Zhrčili sa okolo tela a zastali. Zvonce sa im na krkoch tupo dohojdávali a všetko naokolo stíchlo. Vytvorili pól kruh, belavý mokrý prstenec a tie vpredu skláňali zmočené pysky k telu. Ďalší rad si pysky opierali o vlnu tých vpredu, ďalší rad tak isto a tak postupne až na okraj. Správali sa presne tak isto ako roj včiel až na to , že sa nezhrčili okolo svojej matky a jej feromónov, ale okolo môjho krvavého, vykrúteného tela. Pozerala som sa na ten celý obraz s padajúcim vlhkým vzduchom pár metrov od neho.
Čo to má znamenať? Hádam ma nechcú zožrať, veď ovce sú bylinožravce pokiaľ viem. Nedotýkali sa ma , hlavy mali sklonené k zemi a nozdrami odčerpávali jej čiernu vôňu. Napadol ma ten roj, čo sme s Pavlom odchytili na ľavom ramene betónového kríža pri doktorovej chalupe. Veľkú, hmíriacu sa , teplú kvapku , ktorá sa rozliezala a visela pod pazuchou ukrižovaného ako nádor. Spomienku pretrhol hukot sanitky v diaľke. Neviem, kto ju zavolal, možno už tadeto niekto prešiel autom bez toho aby sa unúval skontrolovať, či nepotrebuje niekto pomoc. O pár sekúnd sa hukot začal intenzívne rozliehať po celom údolí a ovce zdvihli hromadne hlavy od zeme a zaregistrovali smer odkiaľ sa niesol ten zvuk. Keď už bola na dohľad zrýchlene sami otočili chrbtom, teda zadkami a hrnuli sa k bačovi, ktorý postával pár metrov odo mňa. Odtrhli sa odo mňa ako biele kvety agátu od stonky, keď ich k zemi strhne dážď. Sanitka zastavila na okraji cesty a ovce sa začali rozplývať a trhať ako hmla. Z auta povyskakovali záchranári a utekali k môjmu telu a ovce utekali presne tým istým smerom ibaže ďalej odo mňa. Celé to pôsobilo ako ranná výmena stráží, ako morský odliv a príliv, ako rozlúčka s prirodzeným svetom a prijatie sveta kde som mŕtva. aj keď som more v živote nevidela, určite sa správa takto. Po vyhodnotení môjho fyzického stavu ma preniesli na nosidlá a vsunuli ma do vnútra sanitky.
