. Dolu kopcom som kráčala ako omámená, ako keby som prestupovala z jedného sveta bez možnosti dopátrať sa času, do druhého, hlučného úplne iným spôsobom s tikajúcimi hodinami úplne všade., takže som na autobusovú zastávku dorazila pól hodinu po poslednom spoji, ktorých bolo na ceduli asi tri. Starší asi 50ročný pán prechádzajúci po ceste na starom favorite sa nad mojou uzimenou schránkou zľutoval a doviezol ma až ku vlakovej stanici v meste. Z ampliónu sa ozýval monotónny hlas ženy, ktorá ohlasovala príchod vlaku a ujko si potiahol nosom pri správach v rádiu .Vystúpila som a znova poďakovala. Ohlásili presný čas. Všetky zvuky boli zrazu presné a rytmicky sa opakujúce a o niekoľko decibelou tichšie, čo mi akosi nedávalo zmysel. Takže ku vchodu stačilo pár krokov. Tých pár krokov som sa cítila taká iná. V hlave mi bzučal neidentifikovateľný zhluk hmyzu a všetko prízemné držalo akoby v medzipriestore mojej hlavy. Nič sa nenakláňalo, nepotácalo sa, iba sa ticho koncentrovalo uprostred. Bolo to zvláštne a trochu sa ma zmocňovala triaška ako keď sa po veľkej tréme, keď tuhne krvný obeh v tele potom uvoľní a celková slabosť podlamuje kolená a ťahá kútiky úst do priblblého úsmevu a pomaly sa pripravovať, že budem musieť onedlho odštipávať z tej koncentrovanej masy a vyberať si z nej. Jakub otvoril dvere tak prudko, že kľučkou zväčšil odreninu na stene od večného obíjania omietky a rukami ma pevne zovrel okolo pása a zavýskal.
,,Kde si prosím ťa tak dlho bola? Už som chcela obvolávať nemocnice". Ozvalo sa z kuchyne.
,,Ušiel mi autobus a to by som chcela vedieť, kto by ma do tej nemocnice dostal, keď tam nie je ani signál a ani živá duša".
,,No , ešte takéto mi rozprávaj aby ma už na čisto z teba vystrelo. Dievčisko nepodarené. Vieš koľko je hodín"?
,,No, keďže je tma asi bude večer nie?“chcelo sa mi zasmiať a podpichovať ju , mala som neuveriteľne dobrú náladu, z čoho išiel trochu strach.
,,Prežila si to so svojím vnukom?“stále som mala na tvári ten úškrn a predstavovala som si jej lietajúcu pravú sánku na tvári od nedočkavosti kedy preberiem konečne štafetu a otvorím celu menom Jakub, v ktorej sa dusí.
,,Prečo by som to neprežila?“
,,Ja len tak.“
Na gauči bola položená naberačka, takže mi bolo jasné , že Jakuba na pár hodín umlčala tým, že mu dovolila monotónne šúchať tou naberačkou, ktorá na deke vytvárala pásy pri každom pohybe pri čom Jakub vydrží dve tri hodiny. Potom mu dovolila zobrať jeden vešiak, s ktorým chodí po byte a kýva ním na jednu a druhú stranu, ten mu vypadol na chodbe keď začul moje kľúče vo dverách, takže z toho som usúdila, že mu za celý deň nevenovala ani minútu, okrem navareného jedla a zapnutia lampiónikov v izbe, ktoré večer vždy musia svietiť. Nemienila som ďalej vytvárať nejaký dialóg. Cítila som sa zvláštne, akoby som pretrhla pásku na novučičkej voňavej prázdnej novostavbe a virtuálne zariaďovala interiér. Jakub mi naťahoval mokré veci keď som si ich vyzliekala a ja som stála mysľou pod kopcom pred domom č.27 v ťažkej hmle v pichľavom malinčí a pozerala do jeho tváre. Bolo mi jasné, že sa všetko zmení, len som dnes večer ešte nevedela ako presne sa to stane.
Po klasickom Jakubovom výstupe po kúpaní sa ku mne neobvykle schúlil do klbka, z pod periny mu trčali len uši a neprečítala som ani odstavec v knihe a tvrdo zaspal. Napriek maminému ckaniu pri pohľade na napúšťajúcu sa vaňu som sa tešila na to, že si trochu prehrejem zmrznuté kosti a predýcham celý ten búrlivý chaos pocitov a nových obrazov, ktoré sa vynímali medzi bežnými monotónnymi súbormi v mojej hlave.
denník : pri záchrane matky, ktorú včely zovreli do klbka použijeme vodu.
Pavol Horec, pri tom ako som si pomyslela na jeho meno ma zalial teplý kŕč na temene a donútil ma skloniť hlavu na kolená v skoro vriacej vode.
