Nechcela aby sa zobudil aj on. Bol taký krásny. Už pár dní si lámala hlavu nad tým, po kom má také krásne mihalnice. Jej muž má síce krásne oči ale mihalnice také nemá. Pohladila ho po riedkych vláskoch a jemne pobozkala na biele čielko.
Pomaly sa posadila na kraj postele. Na holých lýtkach mala hneď husiu kožu. Zabudla v kuchyni zavrieť okno. Po špičkách prišla do kuchyne a zavrela okno. Pripravila šunkové chleby a uvarila si kávu. Milovala jej vôňu a chuť. Vždy ju pila s mliekom, postojačky a pri okne.
Pršal posledný letný dážď. Vedela, že od zajtra už kvapky nebudú teplé. Zahľadela sa na kopec v diaľke. Bolo ráno a už sa ho nemohla dočkať. Pracoval v neďalekom meste a k ich domu to bolo cez malý lesík a kopec. Aj v soboty. Para z kávy jej trošku zarosila okno. Nebyť tej rosy, bola by na ňu zabudla.
- „Mamí" - ozvalo sa z detskej izby. Práve sa zobudil.
Deň im zbehol ako voda. Ani si neuvedomili a bol večer. Už dávno prestalo pršať a lúče slnka už hriali na poľnú cestu a na ich červenú strechu. Bývali v malom domčeku s terasou a malou stajňou. Počas dňa dvaja, v nedele a od večera do rána traja.
Sadla si s ním na terasu. Slnko sa pomaly napichovalo na stromy a rozlievalo na nebi. Na prútených kreslách sedeli v kraťasoch. Bolo ešte teplo. Na malom prútenom stolíku mali makový koláč a pomarančový džús. Kocky makového koláča uložené do pyramídy na tanieri s kvietkovaným okrajom a džús naliaty vo vysokých sklenených pohároch s rovnakým vzorom. Rozprávali sa. O rozprávkach, o zajtrajšku, o láske.
- „Mami, ale vieš čo?" - pozrel sa na ňu jeho zelenými očami. Nestihla nič povedať.
- „Chcel by som spoznať moju poslednú lásku. Ale čo najskôr, možno aj hneď zajtra."
- „Prečo práve poslednú, Jurko? Nechcel by si spoznať radšej tú prvú?" - sama sa čudovala svojim slovám.
- „Nie, prvú nie. Veď tá, posledná," - otočil sa k nej akoby to chcel ešte väčšmi zdôrazniť - „ tá je preto posledná, lebo po nej už nebude žiadna ďalšia." Stíchla.
- „Mami, a ja som veľmi zvedavý, preto už zajtra. Všakže ju pôjdeme pohľadať? Niekam. Hocikam. Myslím, že bude mať dlhé hnedé vlasy a zelené oči. Bude ako ty."
- „Chlapček môj,"- prehovorila k 10-ročnému synovi- „bude nádherná. Viem to. Na lásku však musíš ešte trošku počkať. Príde ani nebudeš vedieť ako, a ani hľadať nebude treba."
Volala ho chlapček. Chodil do piateho ročníka ale niekedy sa správal ako škôlkar. Mal rád svoje autá a kamióny, s ktorými sa často ešte po večeroch zahral.
Zaklonil hlavu a zavrel oči. Bolo ticho. Keď ich otvoril zahľadel sa na oblaky. Tiahli na západ, narážali do seba a menili svoje tvary. Boli biele. Ako šľahačka. Jeho dlane objali pohár a on si odpil z džúsu.
- „Ako si spoznala ocka, mami?" - túto otázku priam čakala. Biela tvár sa mu trošku zamračila ale v zapätí sa na ňu usmial. Teraz bolo vidieť ako mu mak z koláča sadol na zuby.
- „Nechceš aby som ti to porozprávala radšej zajtra? Už je veľa hodín." - povedala, aj keď vedela, že mu to tak ľahko nevyhovorí.
- „Ešte nie som unavený. Aspoň počkáme spolu na ocka." - nedal sa.
- „Tak dobre teda." Chlapec sa nadšene usmial a mama mu úsmev opätovala.
- „S tvojím ockom sme vyrastali v jednej dedinke. Mal ešte jedného brata," - zmĺkla a prehltla- „volal sa Jurko."
- „Presne tak ako ja mami, všakže?" - prehovoril malý chlapec. Mama prikývla.
- „Bol trošku mladší od nášho ocka. Chodil nám nosiť drevo a ja som im nosila mlieko. To sme ale boli starší ako si teraz ty."
- „Ale ja by som uvládal doniesť dievčaťu drevo. Ocko mi minule pochválil moje svaly." - a už si vyhŕňal rukávy a zatínal zuby v snahe napnúť ich.
- „A keby ti potom doniesla mlieko? Čo by si s ním robil? Keď ho tak nemáš rád?" - usmieva sa mama.
- „Ja" - prstami pravej ruky sa poškrabal na malej hlávke - „ja by som ho doniesol tebe. Ty máš mlieko rada." - a už si upravoval vyhrnutý rukáv - „Ale mami pokračuj, neprestávaj rozprávať." - dodáva malý chlapec.
Nechcela mu rozprávať celú pravdu. To, ako veľmi Juraja milovala, ako trpela keď musel odísť na vojnu. Ich listy. Ako im potom nosil drevo jeho starší brat, ktorý na vojnu pre zranenú ruku neodišiel. Smrť Juraja na vojne. Jej smútok, ktorý jej pomohol prekonať práve jediný brat Juraja, Michal. Ako ju učil jazdiť na koňoch a ako sa doňho zamilovala. Nechcela mu to všetko prezradiť. Akosi vedela, že mu to ešte bude rozprávať. Keď bude starší a bude mu chutiť mlieko.
- „Ako som im teda nosila to mlieko, spoznala som tvojho ocka. Učil ma jazdiť na koňoch. Na prvom koníkovi som sedela, predstav si Jurko, na našom čiernom Hugovi."
- „Naozaj? Fíha. Už aby prišiel domov ocko, aby som mu to povedal." - tešil sa syn.
- „Jurko." - usmiala sa na ňho mama - „To bol ockov koník. Preto máme ešte aj dnes Huga ."
Syn si zívol a prehovoril: „Aj tak chcem, aby ocko prišiel domov čo najskôr."
Mama vstala a vzala ho na ruky. Cítila ako sa jej do hlavy leje krv. Líca sa jej začervenali. Bol už riadne ťažký. Znova si sadla do kresla so synom na kolenách. Schúlil sa jej v objatí a hlavu položil na jej ľavé plece.
- „Hugo ale nebol jediný koník, ktorého mali. Mali ešte kobylku Kiaru. Tá bola ešte čiernejšia ako Hugo. Mala obrovskú čiernu hrivu, ktorá jej nádherne viala keď cválala. Mala dlhšiu srsť ako Hugo a bielu hviezdu na čele. Bola nádherná. Keď som sa už vedela dobre jazdiť, tvoj ocko mi dovolil jazdiť aj na Kiare. Bola to veľká čertica a k tomu ešte aj nie celkom poslúchala."
Malý chlapec zaspal. Nečudovala sa mu. Dokonca by ju prekvapilo ak by bol ešte hore. Ľavým lícom sa jemne dotkla synovej hlávky. Zavrela oči.
Spomínala na svoje mladé časy. Ako im v dlhej červenej sukni a bielej blúzke nosila mlieko v plechovej kanvici. Bosá. Chodila len po tráve. Myslí na lásku, o ktorej už teraz hovorí jej syn, s krásnymi mihalnicami. Spomínala na Kiaru. Kobyla to musela cítiť. Vo vojne jej zomrel pán a prestala poslúchať. Žena skoro zaspala.
V diaľke sa ozýva cval. Ona počuje ako on dýcha. Cíti ho. V srdci má radosť, ktorá sa zväčšuje čím je bližšie kôň so svojím jazdcom. Za chvíľu je doma z roboty.
Zosadne z čierneho koňa, ktorého hrivu zdobia šedivé pramene. Kráča rýchlo. Priam beží. Obaja sa usmievajú. Kľakne si k prútenému kreslu, veľkou dlaňou pohladí syna po vlasoch a pobozká svoju ženu...
:)
Hudba: Norah Jones - Those Sweet Words
