Prechádzali okolo drevenej lavičky. Bola tam ako za trest,pripútaná ťažkým betónom, bez slova. Len dlhé konáre neďaleko sadenej starejbrezy jej lízali chrbát. Fúkal jesenný vietor. Nebol silný, neštípal nalícach, len ich trošku farbil. Obe mali červené líca.
Presne vedeli kam majú ísť. Vedia to už pomaly dlhé 3 roky.Vtedy sa spomalí čas a malá už nekričí tak ako zvykne.
Žena kladie ruky do vreciek krátkeho kabáta a zatvára oči. Zhlbokasa nadýchne akoby chcela znovu zacítiť jeho vodu po holení. Ani si neuvedomilaako dlho to trvalo. Prebralo ju jemné ťahanie za nohavice. Kútiky malej satrošku rozšírili a v očiach mala ospravedlnenie, že takto muselamamu vrátiť späť. Tu dole, na zem...
Knôt sviečky sa rozhorel a v zápätí aj zhasol. Hneď jej na um prišiel deň, keď jej sľúbil, že si podplatí vietor. Vietor, ktoréhotak miloval, keď jej rozstrapatil vlasy... keď bola strapatá, miloval ju o troškuviac.
Knôt sa druhýkrát už rozhorel. Malý plameň sa zrkadlil v ichvlhkých očiach. Malej spadla slza priamo do dlane. Rýchlo ju utrela do nohavíca roztraseným hláskom povedala mame, že ju počká na lavičke. Zmizlaza starou brezou.
Ked ona položila sviečku na tažký mramor, znovu zatvorilaoči a prstami pravej ruky prešla po zlatom vyrytom nápise.
„Stále som pri vás...“
Teraz zacítila jeho vodu po holení...
