Staršia pani tam sedávala každý deň. Vždy v rovnaký čas. Ibanedeľa bola výnimkou. Vtedy bola omša v inú hodinu ako cez týždeň. Mala svojuobľúbenú lavicu, na ktorej si trónil jej spevník. Taký obyčajný, nomiestami až neobyčajný. Vždy sa v jej rukách otvoril práve na tej piesni,ktorej prvé tóny zaplavili kostol. Poznal všetky tak ako ona poznala všetkých.Akoby sa k sebe hodili a boli si priam súdení.
Po omši stále zostala kľačať na kľakadlách, očami sa uprenezadívala na bohostánok a v dlaniach zvierala ruženec. Vtedy nevnímalanič a nikoho. Darmo sa jej ľudia zdravili jemným kývnutím hlavy.
Pomodlila sa, vzala do rúk svoj spevník a letmým bozkompobozkala kríž na obale.
Takmer pri dverách zrazu zazrela neznáme dievča plakať. Celá satriasla. Kľačala len tak na zemi a v dlaniach si skrývala vlastnéslzy. Tie, ktoré nestihla zachytiť jej zanechávali malé stopy na nohaviciach.
Čupla si k nej. Pohladila ju po vlasoch akoby to bolajej vlastná dcéra. Dievča sa ako mávnutím zázračného prútika rozhovorilo.
„Viete, keď ja mám toľko povinností, problémova starostí. Tak som prišla sem. Ani nechápem prečo. Teraz mu to všetkohovorím. Veď viete. Koľko povinností, problémov..."
„Ale on o tom všetkom vie,“ – prerušila ju. “NehovorteBohu aké veľké starosti máte. Povedzte starostiam akého veľkého máte Boha.“
Dievča zmĺklo. Staršia pani ju znova pohladila po vlasocha ako čupela, prežehnala sa. S jemným úsmevom na perách sa zahľadela na bohostánok a z jejpohľadu mi hneď bolo jasné, že sa lúči. Pre dnešok určite.
Odišla...
