Choď smer Choč
Prosiecka dolina je súčasťou Chočských vrchov a zároveň národnej prírodnej rezervácie. Autobus nás vysadil na parkovisku v dedine Prosiek. Za parkovné neplatíme, vysadáme, brat mi ešte zašnuruje topánky, a ideme po modrej. Slnko páli, na oblohe nie je ani mraku. Po chvíľke sa nachádzame v skutočne peknom prostredí. Skaly, chládok, dolina. Niečím možno podobná Jánošíkovým dieram, má však menej rebríkov a reťazí.
Voda z pádu
Prosiecku dolinu krášli najmä vodopád. Cestou po nej je dobré pozerať sa pod nohy, lebo idete celý čas po skalách, miestami aj šmykľavých. Ale oplatí sa pozerať aj do objektívu. Prechod penivou vodou som, bohužiaľ, nenafotila. Vybrala som si radšej opatrné kladenie nôh. Po ceste stretáme aj viacerých turistov, zdravím však ako prvá. Ako v našich horách prakticky vždy. Začína sa mi chcieť cikať. Klasika, počujem vodu. Odbočka k vodopádu je mierne strmšia. Ale pozor, pri vodopáde na vás čaká miestna atrakcia na fotenie – motýľ. Nezľakol sa ničoho a tak som si ho mohla veselo cvakať teoreticky do nekonečna. Prakticky len dovtedy, kým sme sa nepohli po modrej ďalej.
Rebríky
Pokračujeme ďalej. Dolina sa zužuje a čaká nás niekoľko rebríkov za sebou. Skupinka pred nami ich až pubertálne prežíva – vidieť, že nie sú od nás. Navyše opakujú! Začala som si fotiť plcha pri rebríku, už ho zrazu chceli fotiť aj oni. Našťastie, Prosiecke zvieratá sú zrejme zvyknuté na turistov a fotia sa veľmi radi.
Svorad
Prišli sme na lúku, do výšky 940 metrov nad morom. Ani sa to nezdá, ale na druhej strane naša turistika nezačínala úplne nízko. Tabuľka, ktorá nás má smerovať ďalej, je zlomená. Otras. Vezmem si do ruky aspoň jej polovicu, ktorá je zastrčená v strome. Z rúk mi ju vytrhne starý dedo z tej cudzej skupiny. Druhý otras. A druhý strajk pre cudzárov. Pri Svorade sa môžete rozhodnúť. Buď budete lúkou a modrou pokračovať smerom do Veľkého Borového (a do krčmy), alebo si to švihnete na Prosečné. Úzka skupinka (2x Miro, brat, sestra, Marek a ja) ideme nahor. Mám mierne obavy z búrky, ktorú by som na kopci nechcela stretnúť, ale všetci tvrdia že pršať nebude. Nemala by som trhať kolektív.
Vadili nám ovady
Vo výške 1372 metrov sa však nenachádza výhľad. Fak it. Vyšli sme na lúke a muchy, ktoré majú na nás raj, nás presvedčujú o tom, že pršať určite bude. Kráčame zelenou, ktorú si viem predstaviť aj lepšie značenú, po hrebeni Prosečného. Treba sa hýbať, jedno zastavenie rovná sa desať múch a dva ovady na tele. Mierne sa nezhodujeme s mapou, ale Miro s bratom nachádzajú kešku a taký aspoň trochu výhľad medzi stromami. Postupujeme lesom nadol. Hrmenie. Dobre, niečo pre Kristínu.
Vy ste na zlej ceste
Vychádzame z našej odbočky. Keďže všetci ostatní kráčali do dediny, stretáme sa s nimi až niekde pred Oblazmi. Skupinkovo na seba ukazujeme prstom a hovoríme si, že to oni idú zle. Na núkanie si dáme trochu teplej, fakt teplej domácej, a ideme ďalej. Oblazy sú krásne, a ako zastávku ich odporúčam. Staré, no stále funkčné vodné mlyny a celé ich prostredie je viac ako čarovné. Čarovnejšie ako sumy niektorých suvenírov. Ale veď áno, hand made, chápem a som ticho. V mlyne som fotila o stošesť. Nedalo sa inak. Po krátkej pauze ideme na červenú.
Kvačianska
Táto dolina má podobný charakter ako Prosiecka. Chvíľku ideme ešte do kopca, potom len cez les. Hrmenie akosi neutícha a posledných (možno) pätnásť minút cesty nám spoločnosť robí dážď. Taký hustý a chladivý. Nakoľko som sa stala dočasnou opatrovateľkou Petrovho Nikonu, hádžem na seba pláštenku. Môj ruksak má teraz spolu s mojou zrkadlovkou pomerne vysokú hodnotu. Vychádzame z lesa. Čaká ma nanuk za ulievanie domácej – no nevykšeftuj to – a kolektívne debaty. Všade dobre, po túre najlepšie.
Dážď prestal. Dolu sme prišli všetci a približne o mesiac pôjdeme do Veľkej Fatry. Držte palce počasiu, ja už sa neviem dočkať ...
