PAVOL RANKOV: Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy)
Rankova som poznala len ako poviedkara. Kniha My a oni / Oni a my (2001) sa mi skutočne páčila. Prekvapivé konce, ale stále príbeh. Preto som si vzala i jeho knihu z roku 2008, Stalo sa prvého septembra. Zaujala ma časová os, po ktorej sa príbeh posúva. Traja chlapci a kamaráti vyrastajú v období 1938. Vedia, že sa schyľuje k vojne, ale viac ich trápi to, kto zbalí pre nich najkrajšiu Levičanku Máriu.
Po ´68 sa ich príbeh končí, prešli si však všetkým. Aj vojnami, aj režimom, aj smrťami svojich blízkych. Tak, ako sa menil štát, menili sa ich mená. Preto sa oplatí čítať pozorne.
Možno je to mnou, že zámerne vyhľadávam knihy, v ktorých sa opisuje to, čo som zažila. Premýšľam, čo by som vtedy robila ja. Mala trabanta, búrila sa? Ako by som študovala žurnalistiku vtedy, keďže ju študujem dnes? Čo by mi vadilo na vtedajšej politike, keď mi vadí aj tá dnešná? Obmedzujem ju na titulky. Nemala by som.
Knihu Pavla Rankova som však prečítala celú. Páčila sa mi. Verím tomu, že v tých troch chlapcoch by sa niekto zo staršej generácie našiel. Ale či tú paštétu Májku ozaj splodil koitus dvoch vedcov, to asi Rankovovi neuverím.
„Pozri, ako žijeme. Ja som sa nevydala, ale mám dieťa. Môjho otca bezdôvodne zadržali v base. Ochorel tam, tak ho pustili domov zomrieť. To je justičná vražda. Ty si v štyridsiatke dostal túto kuticu, kde tráviš Silvestra so štyridsaťročnou ženskou. A vlastnému otcovi si nemohol ísť ani len na pohreb. Ja sa vyberiem týždeň pred Vianocami na spoveď a keďže chcem ísť aspoň dva-tri krát na prijímanie, tak ťa nejdem navštíviť, pretože je jasné, že zasa zhrešíme. Peter má opäť svoje alkoholické obdobie, lebo sa nedokáže vyrovnať s tým, že jeho revolúcia zlyhala a on musí denne písať články, ktorým ani sám neverí. Ján je v Amerike. Vôbec nevedel, že tu má dcéru. Nemôže ju ani len navštíviť. Takto sme dopadli. Nie, kvôli vlastným chybám, ale kvôli politike.“
(P. Rankov: Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Kalligram, 2008, s. 292)
TOMÁŠ JANOVIC: „Neber to osobne!“
Janovica som si vzala do vlaku. Že ak budeme zase meškať, nebudem sa nudiť. Nesklamal ma, ako vždy. Jeho schopnosť vidieť za všetkým myšlienku, ktorá vás rozosmeje, no zároveň prebudí do pravdy, je úžasná. Smútok, socializmus, úvahy pri káve s Milanom Lasicom. Kniha je navyše veľmi nápadito ilustrovaná Dušanom Polakovičom. Za všetky dielka vyberám toto, lebo aj ja som vínová. A keby som písala krajšie, písala by som aj listy perom.
„Keby si tento smutný list prečítalo víno, hneď by sa opilo.“
(T. Janovic: „Neber to osobne!“ Albert Marenčin, 2009, s. 26)
TOMÁŠ JANOVIC: Ponuka dňa
Keď sa zmestí do kabelky, zmestí sa aj do plátenky. Vzala som ďalšieho Janovica, lebo mi jeho kniha vyslala signál sympatie. Nemýlila som. Moše a Jajkele. Čierny humor na bielych stranách. Keby som sa nebála, že ma za to niekto dokomentuje, citovala by som ten. Vyberám však iný, ale obe knihy odporúčam. Na čítanie, na zamyslenie, alebo na nosenie v kabelke. Vlak totiž, ako vždy, meškal.
„Je to zlodej. Aj by sa hanbil, ale nemá sa pred kým.“
(T. Janovic: Ponuka dňa. Marenčin PT, 2011, s. 67)
JANA BEŇOVÁ: Preč! Preč!
Odkedy som si prečítala jej Plán odprevádzania – Café Hyena, ktorý sa mi podarilo zakúpiť až v druhom vydaní, sú pre mňa jej knihy niečím viac. Páči sa mi, ako sa príbeh jemne prechádza s poéziou, ako sa myšlienky striedajú s pocitmi. Preč! Preč! je opisovaný ako dvojdielny román – báseň. A sama neviem, kam by som ho zaradila viac. Beňovej knihy obsahujú veľa obrazov a asociácií. A všetko je v nich písané tak, ako by mi kopírovalo náladu. Často sa pri nich usmievam, rovnako často mávam chuť na červené víno. Z tohto titulu je pre mňa ťažké vybrať úsek, ktorý by vás mal na knihu naladiť. Ťažké preto, pretože v každom som videla niečo pekné, niečo Beňovské.
„Na Nový rok sa na stole týčili k stropu dve kôpky škrupiniek. Škrupinky a šupky rozlámaných arašidov. Hltali ich v noci, pritláčali k podnebiu, kládli pod jazyk, splachovali vínom. V bezmocnom rozhovore prekladanom mocným tichom. Kombináciou rôznych druhov ticha. Dve kôpky škrupiniek na protiľahlých stranách stola. Ako výsledok vášne, čo prepukla v domácnosti dvoch zúrivých starých veveríc.“
(J. Beňová : Preč! Preč!. Marenčin PT , 2012, s. 112)
