Netraste sa. Veď aj Majkl ich nosil iba biele, a celý svet ich nosil s ním. Na zastupiteľstvách som si všimla, že letí šedá, prípadne čierna. Poniektoré prípady po dlhšom sledovaní odhalili aj bledý prúžok na lýtku. Ej, rebeli!
Ja som zaručene farebná. Pohreb nepohreb, slávnosť neslávnosť, ponožky sú u mňa symbiózou bodiek, sovičiek, kvietkov, oviec, a po utriedení do kategórií vyhrali v mojej zásuvke prúžky. Raz darmo, farebný svet mi leží pri nohách, respektíve práve tam začína.
Možno je to nejaký komplex. V detstve som farebných ponožiek mala málo. Dali sa kúpiť šedé, tmavo šedé, bledo šedé, čierne. Nápis šport bol už vyššia trieda. Pamätám si, ako sme raz otcovi na sviatok kúpili biele ponožky s nápisom Reebok. Myslím, že Reebok ich nevyrábal, nakoľko sme ich kúpili v našom obyčajnom textile (ľudovo zvaným Boďo), ale ten pocit, že značkový nápis je na nohách nášho otca, bol výnimočný. Vynímali sa krásne, všetci predsa vieme ako otcovia nosia ponožky v kombinácií s kraťasmi. Sú z nich tenisti.
Odkedy si kupujem ponožky sama, kupujem len farebné. Áno, trčia mi z čižiem a kdekoľvek sa vyzujem, budím vzorkovanú pozornosť. Vždy si poviem, že si nabudúce kúpim už také obyčajné, čierne. A nakoniec majú vždy aspoň špičku a pätu olemovanú niečím krikľavým.
Za všetko moje ponožkové harašenie hovorí posledná fotografia. Nie, nebojte sa, tento outfit skutočne von nevolím. Bol skôr o náhode a o prestriedaní topánok s mojou sestrou, ktorú tlačili. Išla som si domov ako najväčšia čávka, a všetko mi bolo fuk. Čo vám poviem, na dedine vždy je sranda!
