Stáli sme už v Púchove, bola tma, pretože bolo čerstvo zrána. Človek vidí z okien všeličo. Pekné topánky, dobiehajúcich ľudí, dievčatá, ktoré skorú jar vítajú takmer bosé. A potom som si všimla tohto pána. Dával si dolu nohavice a chystal sa čupnúť si. Poviete si, takto verejne? Áno, takto verejne.
Pán sa skryl za strom k malej budove vodárne či čo tam vlastne stojí. Bola tma, bolo ráno a na okolí málo ľudí. V kŕčoch však, milý kakajúci, zabudol na to, že je slušným občanom a nezobliekol si reflexnú vestu. Bol to reflexne osvetlený človek, ktorý práve musel.
Najbližšia verejná toaleta bola v centre mesta, také dobré tri kilometre peši. Ak by aj mal bicykel (to k tej veste), zrejme mi dáte za pravdu, že s produktom na krajíčku sa bicykluje veľmi neefektívne. Pána mi na jednej strane bolo ľúto, na strane druhej som bola rada, že som stihla odvrátiť zrak v pravej chvíli.
Z našej ulice som zvyknutá na kadečo. Bývam pri stanici a zadná časť je neosvetlená, čiže je to občas ten malý raj pre všetkých, ktorí musia. Pri tejto situácií som si dokonca spomenula aj na seba, ešte tak v začiatkoch gympláckych čias. Vybrali sme sa s kamarátkou Maťou do Novej Dubnice (lebo tou vtedy žili naše srdcia), vypili sme ako správne pankáčky pivo a v Košeci to na nás prišlo. Hrdinkami sme boli len do tej situácie, kým nám na čelá nevystúpil pot. Myslím, že nás niekde na dedine videli aj nejaké panie, nesnažili sme sa nejako skrývať. Bolo nám trápne, ale zároveň aj veľmi ľahko.
Situácie, v ktorých neviete či máte človeka ľutovať alebo sa nad ním mračiť, vznikajú aj v takýchto ranných autobusoch. Ešteže poniektorí chodia a robia po tme veci bez reflexných viest. Čo by polovica Slovenska pozerala v Krimi správach. Pozitívne informácie?
