Bol pondelok a ja som cestovala do školy. Krkolomnými spojmi, ktoré sú aj tak rovnako rýchle ako tie bez krčných lomov. Dokonca lacnejšie. Medzi Leopoldovom a Nitrou ma miestami od diskusie odrádzal výhľad. Ten, ktorý ma opätovne do diskusie vracal.
Hlohovec.
Pri koľaji leží matrac. Tomu hovorím ostro sledované vlaky. Za každého počasia.
Kľačany.
Pán si plechovičku piva odložil na okno. Bez okna. Prostredie dekorujú igelitky. Ľudia ich dokonca vešajú po stromoch. Asi preto, že sú zadarmo. A tiež aj preto, aby nepodľahli gravitácií. Igelitky vejú, svietia, prechádzajú sa pri koľajniciach vždy, keď zafúka.
Andač.
Škridle, hrnce, pneumatiky. Slogan na reklamnú kampaň dnešnej kultúry.
V Zbehoch prestupujem, a v Nitre je všetko tak, ako má byť. Úplne iné počasie než doma, fujak so snehom. Igelitky majú voľnú disciplínu a Rómky sukne s polčižmičkami. Jar je tu. Všetko platí, všetko je rovnaké. A gravitácia tíško priťahuje k zemi veci, ktoré na ňu padajú. Z našich rúk.
