Niekto začne veriť na znamenia vtedy, keď mu umrie blízky. Alebo keď sa mu živo sníva. Mne sa od Nového roka napríklad darí v nachádzaní zatúlaných psov. Pritom to nerobím vedome, práveže naopak. Vždy keď sa celá naša ulica rozšteká, v duchu si hovorím, nech to nie je pes. A ak áno, nech má majiteľa, vôdzku, rodinu.
Raz za mesiac sa to však pokazí. Pes je sám, rozpráva sa cez plot s tým mojím. Všetci ho vidia, každý na neho kašle a mne sa potom nedá spať. Odchytila som jedného, zosnovala záchrannú akciu druhého. Dnes som do záchytnej voliéry dotrepala malého maltezáka. Chudák. Neviem, či jemu bolo smutno viac za mnou, alebo mne za ním. Zvykli sme si na seba, skamarátili sme sa v pivnici, kde som ho ukryla pred nájazdom môjho retrievera. On je síce pes Úžasný, ale tú malú bielu žmolku by radosťou dopučil.
Potom som na to prišla. Včera večer som si sadla za recenziu knihy Ratlík Karlík. A na druhý deň prišiel na našu ulicu maltezák. Posledného labradora som našla tiež doobeda. Deň predtým som do obecného spravodaja písala článok o čipovaní psov. Za všetko môže labrador pred posledným labradorom. Práve po ňom som písala o psoch prvý raz, a práve vtedy to bolo o ich odchyte.
Volá sa to znamenie. Niekto nosí domov smolu, iný nákupy. Ja priťahujem psov. Môj prvý zachránenec sa túlal po obci kade-tade, nedal sa nájsť. Až keď som si v zúfalstve povedala, že sa pôjdem pozrieť na zastávku, pochopila som, že myšlienky sa predsa len dajú čítať. Sedel pri zastávke v tráve, labky mal pokojne pred sebou. A keď som mu povedala ahoj, zdvihol sa a vydal sa smerom ku mne. Predtým sme sa nepoznali.
Dajte si pozor, o čom budete večer písať, koho na ceste stretnete a komu venujete predposteľové myšlienky. Mám pocit, že tu existujú akési tajné dráhy. A tým dráham je úplne jedno, či máte vodičák, alebo jediný deň voľna v týždni.
