Hypermarket nemal chybu. Iba jednu protivnú tetku na informáciách, ktorá vám nahlási storno asi ako „vra-vra-5-vra-vra-7 – tút-tút-tút“, takže jej musíte zavolať znova. Takže pred kupujúcim vyzeráte ako mladý zmätok. Takže za pokladňou vytvoríte radu a prispejete kvapkou rozčúlenia na čelá všetkých dôchodcov s akciovým tovarom v košíku. Áno, aj to je úspech. Brigáda ako stvorená, stačí len ťukať a ďakovať za nákup. A prijať manko bez vášho podpisu za vaše, pretože na neplnoletých deckách za pokladňami sa náramne dobre ryžuje. Správnu ryžu uvaríte domäkka. A po uvarení vaša mama vstane od hrncov a vydá sa na cestu k modrobielej firme, aby jej povedala, že toto teda nie.
Tút-tút-tút, aj s vašimi igelitkami zadarmo.
Prišlo ďalšie leto. Budem konečne dieťa z firemného zoznamu, ktoré sa dostane na brigádu do maminej práce. Budem strihať, budem párať nitky a tváriť sa, že mi nevadí ako každému vadí, že som mladá, a že mám v práci mamu. Vrchol svojej drzosti dosahujem na brigáde úsmevom. Som zlá zákerná gymnazistka, ktorá ešte nevie, čo je život. Ten svojím obsahom naplnil len ženy stredného veku pochádzajúce z lazov, na ktorých ich zabudli, paradoxne, muži, ktorí ich tam doviedli. Raz darmo, toto som ozaj ešte nezažila.
Tak som sa spýtala o ďalšie letné zarábanie niekde inde. Teraz budem čašníčka, budem stretávať nových ľudí, budem im variť skutočne kvalitnú kávu (bez irónie), ale nebudem ju nosiť na tých podnosoch schovaných v poličke a v jej cene nebude ani pohárik vody. Nie som televízny seriál! Som len obyčajná mladá študentka, ktorá je závislá od kofolových sŕkačov vyššieho vzrastu a nižších spôsobov správania sa. Mám si spraviť s ľuďmi poriadok! Tak ho idem robiť. Ale iba s nefutbalistami. Futbalistov musím nechať na pokoji, lebo sa ešte len budem čudovať, akí budú slávni.
Môžu mi vynadať, môžu mi vynadať aj keď im poviem, aby sa správali pekne. Svet začne načítavať nové pravidlá a mne už môže teoreticky vynadať každý, veď som len čašníčka, a ahá, ty chodíš aj na výšku! No vidíš - tak mi dones dve kofoly.
Čapujem, tvárim sa, že nepení, a poslušne neblokujem. Nosím zásteru po neviem kom a občas sa môžem aj odpísať z práce a po odpísaní ešte chvíľku pracovať zadarmo, lebo toto-toto-toto treba naliať. Výhod mám teda dosť. Som stelesnenie brigádnickej protekcie.
V práci sa dozvedám, koľko nadávok je možné aplikovať na moju osobu. Slovenčina je ozaj bohatý jazyk a ľudia ju nevedia brať do huby. Ku podivu, práve toto pracovné miesto mi chýba. Keď proste niečo miluješ, nemáš čo riešiť. A keď po dvoch rokoch ideš na to pekne, že tak sa majte, a vďaka, a držte sa a tak, povedia ti prosté „Čau“.
Čau-čau, Bambína ....
Ale toto leto bude iné. Budem vykladať tovar v obchode s potravinami. To som vždy chcela, podľa mňa je to krásny proces. Vstávam poslušne o štvrtej, všetkým vykám, snažím sa priučiť len jednému možnému viazaniu bryndze, a len jednému možnému spôsobu ako zabaliť strúhanku či nepárny počet vajec. Lenže čo z toho, keď som mladá. Dokonca aj odpoviem šéfovi a to je voči jeho manželke veľký prejav baličstva. A vôbec som si nezapamätala kódy všetkých salám pri mäsovom pulte, a tom som tam dohromady bola už skoro hodinu! Za týždeň.
Keby mi niekto povedal, že za vykladaním jogurtov je veda, povedala by som mu, že za jedným okresným mestom a jednou križovatkou existuje obchod, v ktorom zlá kráľovná neobviní z vyloženia zakázaných jogurtov pravú vinníčku, ale mňa. Lebo keď nie ja, kto iný by to, preboha, mohol vyložiť?!
A tak odchádzam aj z tejto brigády. S pekným platom, ale s pocitom, že zase niekomu vadí môj vek a moje vzdelanie ho privádza do šialenstva. Pritom som si dala záväzok, že pokiaľ sa niekto nespýta na akú školu chodím, budem sa tváriť ako gymnazistka, hoci už mám za sebou prvý vysokoškolský stupeň.
Lenže je to asi vo mne. Musím byť zlá, lebo som mladá, a musím veci robiť zle, lebo na škole sa nič neučí a ja si myslím, (i keď si nemyslím) že som niečo viac. A niečo viac som kvôli vysokej škole, na ktorú už v dnešnej dobe chodí asi každý, a chodí na ňu preto, lebo je mladý. A zase sme pri koreni zlých medzibrigádnych vzťahov.
Raz aj ja budem vedieť o živote všetko, čo mi nepovedali tie tety, lebo som bola na to príliš mladá. Lebo mi nestačila maturita, ani prázdny účet, a nevadilo mi pracovať manuálne. Lebo ma tešil každý moment, kedy som sa na škole stretla s protekciou a s tými, ktorí učia, i keď by radšej mohli baliť vajcia po päť jediným a nie iným možným baliacim spôsobom.
Keď raz na to prídem, určite vám to nenapíšem na blog. Ja internet predsa na svojom osamelom laze nebudem mať. Budem zatrpknutá žena, ktorá nebude uznávať tekuté mydlo. A možno si nedám urobiť ani zuby. Nech mladí vidia, ako vyzerá život...
