Tak to na diskotékach chodí. Ľudia ju robia pre zábavu, väčšina si zábavu predstavuje pri bare. Ja za ním stávam už nejaký ten rok aj so sestrou. A vždy ma niekto vytočí, ale aj pobaví. Vlastne, človek si z práce musí urobiť zábavu a nebrať ju vážne. Ľudia vám vynadajú, nechcú zaplatiť. Na každej diskotéke sa nájde aspoň desať chlapov, ktorí zažartujú, že baby, dajte zľavu. Pritom by len o bar vedľa zaplatili za dané kolo trojnásobok. A potom sú tu tí, ktorí nevedia koľko platia, nevidia čím platia, no nezabudnú podotknúť, aby sme ich neoklamali. A tak im musíme rozopnúť peňaženku, aby sme urýchlili rad, vybrať, vydať a posotiť ich z okienka ďalej.
Slečna z úvodu si pýtala minerálku. Pýtame sa či malú, teda trojdecovú, prikývla. Viditeľne som pred ňu položila plasťák, naliala, deci po desať centov, super cena, bublinky sa držali. Položila som pred ňu pohár a ona sa spýtala, koľko stojí celá fľaška minerálky. A ja že jedna päťdesiat. Tak že ona chce celú. Nerobilo by mi problém predať naliaty pohár ďalej, alebo ho vypiť. Ale nedalo mi a spýtala som sa, čo ako teraz s tou naliatou minerálkou. Prehuplo jej obočie aj viečka, a že to je moja chyba, že som sa nespýtala koľko jej chce. Teraz som nevedela, aký príbeh žije ona. Diskopríbeh, minerálkový príbeh, príbeh, v ktorom rozdáva rozumy. Hovorím, prečo by som jej asi nalievala tento pohár keby ho nechcela? Stáva sa, ľudia prídu a povedia kofolu. Väčšinou myslia malú a je im jedno, akú im nalejem. Aj tak sa pýtam a čím viac ich kýve, nalievam viac aj ja, aby kým prídu k stolu v pohári aj niečo ostalo.
No už sme mali dosť. Začali hukoty o tom, že my sa máme pýtať, a aké sme neviem čo to povedala za sprosté slovo. Boli sme ticho, a tak zaskočené, že som jej nestihla vynadať ja. A potom sa nám dostal verdikt. „Tak vy určite nie ste vyučené čašníčky!“
No, bohužiaľ, nie som. Nakoľko v barovom okienku iba stojím a aj bez čašníckej školy dokážem zrátať kolo nápojov a naliať ich do plastového pohárika, usúdila som, že po dorobení magisterského štúdia si asi opätovne čašnícke robiť nebudem. Myslím, že viem rátať aj bez kalkulačky, viem dokonca otvoriť víno. Pamätám si doteraz kávy, ktoré som dva roky nosila ľuďom v kaviarni, do ktorej chodila aj ona. Vtedy sa na mňa usmievala, ale možno som to lepšie zahrala aj ja. Naliala som stovkám ľuďom, stovky opila. Niekedy v bare vieme lepšie čo dotyčný chce a keď sa nevie vykoktať, ešte aj poďakuje za pomoc.
Mohla som povedať, ókej, nič sa nedeje, minerálku vezmeme späť a predáme fľašu. Stačilo povedať, rozmyslela som si, prepáč. Ale to neprišlo. Urazila ma tým degradovaním. Ja som ju neurazila za to, kde robí, čo robí, a čo študovala. Je mi to jedno. Keď bude mäsiar robiť starostu a bude to vedieť, nech si robí. Nevidela som školy pre Tesco predavačky, pre roznášačov letákov, pre väčšinu brigádnických prác. Ona možno obsluhuje v kaviarni, ale ľudí, čo prídu a slušne si vypýtajú kávu. Nie grupy mladých v okienku, kde človek počuje aj dva rožky namiesto dve hrušky.
Diska pokračovala ďalej. Ľudia tancovali, bavili sa, my sme obsluhovali, ja som bola spokojná s prácou aj s plácou. Pýtam sa chlapíka v rade, že čo si dá, a on že oni sú tu spolu. Ukázal na kamoša, čo pýtal pred ním, tak som zavtipkovala a povedala, nech vám to teda vydrží, mladík sa usmial a povedal, ďakujem.
Áno, my sme proste diskopríbeh. My sme obec-dedina, kde sa chcú ľudia baviť a niektorí sa občas nevedia správať. Niektorí sú zase krásni a milí, a človek by si ich v bare nechal aj do rána. Nehovoriac o tom, že ak ste dievča, dostanete lízanku. Nie sme všetci vyučení, a tí vyučení sa nepotrebujú páviť nad ostatnými. Všetko je celé dobre, všetko je nonstop. A podotýkam (pre istých ľudí), že keby som sa ešte len chcela robiť múdrejšia, slečna by sa bála poslať po minerálku aj kamošku.
Dlouhááá noc ...
