Pamätníčkom odzvonilo. Alebo niekto prišiel na moju taktiku a viac mi nakresliť nedal. Posledný som dostala na základnej škole. Spolu s nejakou anketou. Že kto sa mi páči, a koho by som chcela za muža, a ešte aké znamenie je moja mama. Pikantné informácie som napísala na papierik, ktorý sa poskladaný prelepil fotkou z Brava. Alebo Fifíka. Och, a keď boli na ňom Backstreet Boys, bolo to úžasné. Nie sexi. To slovo som vtedy proste nepoznala.
Celá trieda vedela, do koho je a bude Maja. Prezradiť svoje obľúbené jedlo spolu s menami budúcich detí, to už bola trúfalosť. Mysleli sme si, že vieme o sebe všetko. A pritom sme nevedeli nič. Iba to, kedy sa narodil cudzí otec.
Zelená halúzka nad vodou sa kníše. Spomeň si Kristínka, kto Ti to píše. To mi venovala mama, a nemusím sa ísť ani pozrieť, ako to znelo. Mám to v hlave aj s tým farebným vtáčikom, ktorého k tomu prikreslila. A píš, píš, píš, lebo ťa zje myš! Ak náhodou neprišlo zložitejšie básnické dielo v tvare Že si pekná, to ja viem, že si múdra, aj to viem. Že miluješ, to si myslím, ale koho, to si zistím!
Zistím si, prečo sa stratili pamätníčky. Prečo sa mi strácajú listy mojich tajných aj verejných lások a maily, z ktorých vety si pamätám doteraz. Prečo viem, kto mi kedy písal o akom svetri, ale neviem, čo so mnou bude v lete. Mám písať, nemám zabúdať na to, kto mi to píše, a vraj som pekná. Tak to tvrdí pamätníček.
Dnes mám chuť uveriť každej papierovej nostalgii. ...
