Kúrime, nebojte sa. Plynom. Ale doteraz si pamätám na polienkové brigády v sobotu. Koľko polienok som si uniesla, o toľko som mala teplejší pocit. Vystrela som ruky pred otca a on nakladal. Ešte, Kristína? Nezvyknem si spomenúť, že by povedal – ínka. A ja: ešte, tato! Tak šlo piate, šieste, a potom ma korunoval za hrdinku siedmym polienkom. A šlo sa zo šopy po schodoch do pivnice, a tam ešte po jedných schodoch ku kotlu. Zhodiť, pekne poukladať, a zase späť k otcovi. Spätne chápem, prečo si urobili tri a nie len dve deti. Kto šetrí ma za tri a tri krát sedem polienok je už kôš.
Potrebovala by som taký kôš. Mohol by byť šedý. Nie na polienka, na problémy. Nahadzovala by som ich priebežne a potom ich jedným klikom celé zrušila. A šla si ďalej, do iných košov a po iných košoch. Niekedy aj v nich bývajú super veci. Raz som našla zľavový kupón do drogérie. A občas aj čajové vrecko do zbierky. Taký kôš sa v živote človeka proste zíde. A keď by bol šedý ...
Bolo 22:23, keď som sama v izbe sedela za počítačom a počúvala hudbu od neviemkoho. 22:23 prešlo a ja stále sedím za počítačom. Počujem mamine papuče, ako kráčajú po schodoch. Ešte predtým zaznie puk. To vypla kúrenie. V noci nás majú hriať sny a perina. Idem si ľahnúť aj ja. Ostalo mi akosi zima.
