Stáva sa mi to často. Počujem slovné spojenie, ktoré si automaticky spojím s piesňou, a ideš! V hlave si v tom momente spievam eM, to the I, to the Š-Ká-Ó (Miško!) z Vecovej pesničky Branči Kováč. Netreba ma do toho nútiť. Stačí, že predo mnou spomeniete nejakého Michala. Vy si budete hovoriť ďalej, a ja sa po strofe v mysli k vám opäť pripojím.
Najhoršie to bolo cez leto. Ľudia fičali na Egovi, žili len raz, a ja som sa nedokázala zbaviť spojenia Ego-neEgo, z hrušky dole, ktoré zaznelo v Lokal TV. Išlo ma roztrhnúť, pretože rádio na brigáde hralo Ega každý deň. Vysvetľujte potom ľuďom okolo vás, odkiaľ to máte, prečo to povedala Rytmausova mama a prečo si to vy musíte spievať.
A tak si píšem diplomovku. Pre istotu bez hudby, aby ma to nelákalo tvoriť si vlastné texty. Prepracovala som sa do štvrtej kapitoly. Veselo píšem o tom, čo dokázala naša obsahová analýza regionálnych novín.
Analýza dokázala hov..!
To nie ja, to spieva Slobodná Európa. Myslím, že kým dopíšem kapitolu o analýze, bude sa jej zo mňa čkať. Keď dokončím svoju prácu, tak sa v závere nad sebou poriadne zamyslím.
„Čo dokázala naša analýza? Analýza dokázala h....“
