Nečakaná očakávaná smrť mamy

Už ako detí sa nás v škole pýtajú, ako sa volajú rodičia. Koľkokrát som napísala „Ruženka Rusnáková“... Ako malé dievča v škole, ako dospelá žena, keď som ju podpisovala do mailu alebo keď som jej pomáhala formátovať práce na atestáciu. Teraz hľadím na jej meno na náhrobnom kameni.

Jeden život v 2 slovách a 2 dátumoch

Pozorne očami prechádzam detaily chladného kameňa, ktorý ma delí od kúska zeme, v ktorom spočinuli pozostatky mojej maminky. Vidím čísla. Najskôr dátum, v ktorý hoc prišla s plačom na tento svet, nepamätá si ako vyzeral. A ďalej je uvedený dátum, ktorý si tiež nepamätá. Deň, kedy už neotvorila oči a ostala spať.

Celý život zhrnutý do dvoch slov a dvoch dátumov. O čo viac skutočná bola v týchto dvoch dňoch, ktoré sa hrdia na náhrobnom kameni, než dnes, kedy si – ja – jej jediná dcéra stále živo pamätám na spoločne prežité momenty? Existovala viac v tie dni, ktoré si ani nepamätá než v tie, ktoré boli pre ňu dôležité?

Prešiel presne rok odvtedy, čo sa moja maminka už nezobudila zo svojho spánku. Bolo horúce augustové ráno. Pamätám si ako vo sne, že sa blížim k bytu rodičov a všetko vyzeralo úplne normálne. Ľudia sa ponáhľajú do práce, tešia sa, trápia sa, nič sa nezmenilo. A pritom sa mi zmenil život. A jeden život vyhasol.

Dýchací prístroj zmĺkol

Keď som vchádzala do bytu, nebolo počuť dýchací prístroj ani ďalšie prístroje. Maminka ležala nehybne na posteli presne tak ako v iné dni. Jedine ten zvuk prístrojov, ktoré jej zabezpečovali dlhší život, stíchli. Zaliali ma slzy. Sadla som si k nej. Videla som ju pokojne spať nespočetne krát. Aj vtedy mala zavreté oči. A akosi mi nešlo uveriť, že teraz sa už nezobudí. Pokožku mala chladnú. No často mala studené ruky. Postaviť sa z postele nemohla už pár rokov kvôli amyotrofickej laterálnej skleróze. Choroba jej nedovolila hýbať sa, objať ma, pohladiť ani rozprávať. Leží tam presne tak ako som ju videla už toľkokrát. Čo ju teda pre mňa robí mŕtvou? Len tie prístroje zmĺkli! Prečo tie prekliate prístroje nedýchajú ďalej za ňu? Nechápala som. Jej hruď sa nedvíha. Bledé pery stihli splynúť s pokožkou, na ktorej sa začali objavovať posmrtné škvrny. Veď len včera večer sme si písali cez Whatsapp, no na moju otázku už nikdy neodpovie. Napriek tomu, že ju vidím priamo pred sebou?

Ďalšie hodiny plynuli mimo mňa. Videla som, zariaďovala, komunikovala, no pamätám si zahmlené obrazy. Našim bytom prechádzali cudzie pánske topánky. Maminka už neprehovorila. Čierne vrece. Do neho ju uložili. Kráčali sme za nimi. Sedím v miestnosti plnej vencov a podpisujem papiere. Držím pero, no necítim ruku. Hovorím, ktorú rakvu si vyberáme, no nepočujem svoje slová. Hoci som všetko zažívala, tie okamihy mnou len preplávali.

Nečakaná očakávaná smrť

Štyri roky som sa pripravovala na moment jej smrti. Ako taká príprava vyzerá? Snažili sme sa vždy pekne rozlúčiť, nehnevať sa pre maličkosti a prešli sme si aj detaily jej pohrebu, aby mohla odísť v pokoji. No je tak náročné, keď vám niekto umiera pred očami. Nie je to len o vyrovnaní sa so správou, že človek zomrie, a potom s tým, že sa to stane. Každý deň je boj. Popieranie, nádej, zúfalstvo, bezmocnosť. Radosť, keď sa zdravotný stav troška zlepší a veľký smútok, keď sa vráti o 5 krokov vzad. Nejeden krát bola hospitalizovaná. Dva alebo trikrát som stála pri jej smrteľnom lôžku so slovami na rozlúčku. Pomyslela som, že keď to príde nabudúce, bude to ľahšie. No nebolo. Každá rozlúčka bolela rovnako. Najviac tá, ktorú sme nestihli.

Práve v čase, keď sa mala lepšie a ja som verila, že ešte pár mesiacov bude žiť, zomrela. Vtedy sme neboli „poriadne“ rozlúčené. Dokonca bola pred nami debata, ktorú sme odsúvali pre nedostatok síl, súkromia či jednoducho z pohodlia mlčania a odsúvania konfliktov. Tie nie sú príjemné nikomu, nie ešte človeku, ktorý svoje myšlienky musí očami nahrávať písmenko po písmenku, aby jeho text prečítal robotický hlas. No mali sme diskutovať. Pokojne sa aj pohádať. Ja a moja maminka sme boli ako požiar a víchrica. Vzťahy matiek a dcér bývajú komplikované. V mnohých veciach sme spolu nesúhlasili. Ona by radšej mlčala, aby bol pokoj v rodine. Ja by som najradšej vykričala pravdu. Ona dbala na správnu výchovu, aby zo mňa vyrástla žena sediaca do ženských stereotypov. Ja som odmietala stíšiť svoj hlas a bojovala som za svoje slobodné rozhodnutia. Podarilo sa jej potlačiť vo mne moje ja. Mne sa podarilo ukázať jej, že žiť sa dá aj inak. No vždy sme po troche súperili, ktorá z nás má väčšiu pravdu. Nepodarilo sa nám o tom pozhovárať. A tak veľmi by som bola vďačná za trocha hádky, pokojne by sme sa nemuseli dva dni zhovárať, ale žila by. Chcela by som, aby sme sa porozprávali a prestali sa hnevať. Rozumeli si. Nestihli sme to. Tak by som si vážila, keby sme stihli jeden normálny deň matky a dcéry, prechádzku, objatie, hádku, udobrenie, smiech. Chýba mi mama so všetkým, čo k tomu patrí.  

Priznám sa, rada by som plakala tam pri nej, na cintoríne. No nejde to. Vidím len jej meno a dva dátumy. Ja som ju pod takým menom ani len neoslovovala. Pre mňa jedinú bola maminkou. A na mieste, kam jej nosím červené ruže ona nikdy nebola. Nepozná to miesto, takže mi ju tam nič nepripomína. Za to počas celého roka od jej smrti som ju cítila vždy. Každú noc sa mi o nej sníva. Niekedy je v snoch len tak ako vedľajšia postava, inokedy je celý o nej a stáva sa, že mám s ňou aj nočné mory. Prvé mesiace po jej smrti som plakala hneď po zobudení. Pri pohľade do zrkadla som videla ju, pretože nosím jej črty. Plakala som. Viem ako by sa rozhodovala v rôznych momentoch. Aké by mala reakcie, čo by sa jej páčilo a s čím by nesúhlasila. Myslela som na ňu vo všetky dni uplynulého roka. Aj vtedy, keď som sedela pozerajúc na morské vlny, pretože ona milovala grécke pláže a už sa jej nepodarilo ďalšiu navštíviť. Pre mňa nemôže byť mŕtva, hoci už nežije.