Hovorme o smrti

Pretože hovoriť otvorene o smrti je v našej spoločnosti stále tabu.

Až na predošlých pár dní, kedy sme intenzívne spomínali na zosnulých, zapaľovali im sviece, prihovárali sa, plakali a postupne zabúdali na vlastnú smrteľnosť pri čakaní v zápche na ceste z cintorínov domov. Do tých kamenných budov, ktoré považujeme za bezpečné miesto. Avšak už o niekoľko desiatok rokov budú cudzí ľudia náš vysnívaný domov prerábať po tom, čo sme sa i my pominuli.

Viem, je ťažké myslieť na svoju smrť. A pritom v živote sa s ňou stretne väčšina z nás ešte predtým, než príde tá vlastná. O smrti sa však bojíme rozprávať, akoby sme ju tým mali privolať. No hovoriť otvorene a bez strachu, hoc aj o ťažkej téme, nie je ničím morbídnym.

Maminka ma niekedy zaskočila otázkou: “čo si myslíš, čo ma tam čaká po tom ako umriem?” a ja som nevedela odpovedať. Tiež som sa zo začiatku vyhýbala téme jej pohrebu a smrti napriek tomu, že pre ňu predstavovali dôležité témy. Chcela som ešte chvíľu žiť v ilúzii, že ich nebudeme musieť riešiť tak skoro. Odmietala som uveriť, že má maminka ALS. Smrteľnú chorobu. Hnevala som sa na toľkú nespravodlivosť. Mladá žena, moja mama, zdravotná sestra, čo zachránila toľko životov. Zo všetkých síl som sa snažila nájsť riešenie ako jej priebeh zastaviť, či aspoň spomaliť, kým sa nenájde liek. No postupne som videla, ako kúsok po kúsku umierajú časti jej tela.

V roku 2022 bola maminka niekoľkokrát hospitalizovaná. Nadobro sme sa lúčili 3 krát.

Moja maminka zomrela toľkokrát...

Prvýkrát, keď ju náhle odviezla sanitka, nám povedali, že má pred sebou posledných pár dní. Možno hodín. Odvtedy však žila ešte viac ako rok. Pochopiteľne, vtedy sme to nemali ako tušiť. Lúčili sme sa s ňou, kým bola v umelom spánku, hoci sme nevedeli, či nás počuje. Bola som nešťastná, pretože za celé roky som si odmietala pripustiť, že jedného dňa (a ten deň mal prísť skoro) zomrie. Keď som stála pri jej nemocničnom lôžku na oddelení - kde predtým pracovala - plakala som, no zároveň si časť mňa, tá ďaleká, ktorá nehovorí nahlas, šepkala, že by bolo lepšie, keby sa už viac netrápila. Vedeli sme, že ak sa zobudí, bude mať tracheostómiu. Nebude môcť rozprávať. A ako rada ona rozprávala! Myslela som si, že nebude chcieť takto žiť, veď sama veľakrát hovorila, že to už nie je život. Ani o tom sa nevedie odborná a zmysluplná diskusia. Koľkým chorým by sme uľahčili trápenie možnosťou na ukončenie života a dôstojnú smrť. Počas 4 rokov, kedy sa stretávam s pacientmi s ALS, som videla mnohé prístupy. Niekto si chcel vychutnať každú minútu navyše, lebo mal zomrieť, iný nechcel žiť v momentoch, kedy jeho telo prestane fungovať. Ani jedno rozhodnutie nie je nesprávne. Obe preto musíme rešpektovať. 

Vtedy, keď maminke nedávali šancu na prežitie, ona sa na veľké prekvapenie zobudila. Bola šťastná, že nás opäť vidí. Tak som pochopila, aký prístup si zvolila. Chcela žiť nech sa deje čokoľvek. Postupne prichádzala o možnosť hýbať sa, dýchať, jesť, rozprávať… Nad ALS však zvíťazila nespočetne krát. Preto ma nič nedokázalo presvedčiť, že maminka je mŕtva. Pri náhlej smrti blízkeho človeka si zrazu uvedomíme, že už nikdy viac ho nebudeme počuť smiať sa, vidieť ho tancovať a stratíme možnosť stráviť s ním čas. No maminka... tá už zomrela toľkokrát. Je to už niečo vyše roka, čo som nepočula jej hlas. Ani šepot. Už dva roky, možno viac, prešli od momentu, čo ma naposledy vlastnou silou objala a ten moment si nepamätám, lebo prichádzal postupne. V poslednom roku ostali len jej myšlienky. A necítila som, že umreli s ňou, pretože zakaždým, keď stojím pred menšou dilemou alebo problémom, ktorý ma ťaží, počujem vnútorný hlas, ktorý patrí jej. Viem, aké svadobné šaty by mi odporučila, viem, čo by sa jej nepáčilo a pri čom by sme sa pohádali... Nebudem počuť jej hlas ani spev, nepohádame sa, nepovie mi, že ma ľúbi. Tak ako to nemohla urobiť už od minulého roka. Neuvidím ju už kráčať, no o chôdzu prišla ešte v úvode svojej choroby. Nepohladí ma po vlasoch, rovnako ako nemohla od doby, čo jej ALS vzalo silu z jej drobných starostlivých rúk.

Kládla som si otázku: "čo ju teda robí mŕtvou?" Nakláňala som sa nad jej mŕtvym telom, aby som preskúmala tvár. Jej pery stratili farbu a splynuli s pokožkou tváre. Triasla som sa. Plakala som. Nechápala. Veď v tomto stave som ju už videla. Vtedy minulý rok, keď nám volali z nemocnice, že má pred sebou posledné chvíle života a máme sa prísť urýchlene rozlúčiť. Aj vtedy sa jej podarilo poraziť smrť, chorobu a na prekvapenie lekárov sa opäť radovala z prepustenia domov. Nie je tak aj teraz?

Nie. Jej hruď sa nedvíha. Pokožku má chladivú. V tvári má zapísaný večný spánok.

Pohreb. Oslava celoživotnej púte.

A tak som sa pustila do vybavovania ceremónie, kde sa s ňou všetci rozlúčia. Pohreb mala dopredu naplánovaný, hovorili sme o každom detaile akoby šlo o veľkú oslavu, zavŕšenie jej príbehu, príjemnou spomienkou. Matne si spomínam ako sedím v pohrebníctve, predo mnou profesionálne menia jeden papier za druhým a dávajú mi vypĺňať údaje, podpisujem, rozhodujem, stále mi nedochádza, čo sa práve odohráva, len moje ruky sa nepokojne chvejú a pero sa s ťažkosťami kĺže po povrchu dokumentov.

V pohrebnej sále bolo plno ľudí, nemali si kde sadnúť. Všade boli desiatky červených ruží, jej obľúbené kvetov. Vence sme nekupovali a radšej čiastku na ich kúpu všetci darovali do kasičky pre pacienta s ALS, ktorému ešte pomôžu v živote. Na úvod hrala jej obľúbená pieseň. V spomienkach navždy budem počuť tú romantickú melódiu talianskej hudby 80-tych rokov, ktorá sa ozývala z obývačky, keď žehlila... keď mi hovorila príbehy z jej mladosti, keď tá pieseň akurát bola populárna. A navždy si zapamätám moment, kedy som videla jej tvár naposledy. Znela táto jej obľúbená pieseň. V tej chvíli som cítila neopísateľnú bolesť, zrazu sa jej smrť stala skutočnou.

Počas celého pohrebu sa v pozadí premietalo video s jej fotkami a našli sa na nich všetci, ktorých mala rada. Pamätám si, že som si z nej robila srandu, keď mi prvýkrát tento nápad povedala. Hovorím: “mamiii, veď všetci budú aj tak smutní, prečo im chceš zo záhrobia robiť ešte väčšiu bolesť premietaním šťastných chvíľ?” Pri týchto organizačných rozhovoroch sme sa často smiali. Vysvetlila mi, že chce, aby na ňu spomínali v dobrom, ako na tú usmiatu a vždy ochotnú pomôcť. Nie ako na ženu, ktorá bola chorá. Nenamietala som viac. Video som strihala v noci pred pohrebom a dúfala, že tam budú ozaj všetci.

Na konci pohrebného obradu, keď vynášali rakvu s jej telom začala húkať sanitka na počesť jej celoživotného poslania zdravotnej sestry. Ten moment bol nádherný. Dôstojný a veľkolepý ako ona. Všetci stáli. Hymna ALS pacientov Never Give Up od Sia hrala tak hlasno, že nebolo počuť plač, pred nami sa rozplynula záplava ruží. Plakala som. Usmievala som. V tej chvíli som pocítila šťastie. Všetko predsa vyšlo do detailu tak, ako si želala (teda aspoň dúfam, lebo viete ako my deti… nie vždy dostatočne počúvame rodičov).

Ste smutní? Môžete byť.

Kúsok mňa sa po pohrebe hanbil za úsmevy počas pohrebu. Často počúvame skôr o tom, ako sa čo nehodí robiť, no nedokážeme často vysloviť alebo hovoríme iba v malom okruhu ľudí – že mal niekto pekný pohreb alebo dobrú smrť. Pri tom každá tragédia v sebe ukrýva viac emócií ako len smútok.

Aj o ňom hovoríme len zriedka. Bojíme sa povedať, ako sa skutočne máme, pretože nie je vhodné odpovedať: “prežívam bolesť”, “je mi smutno”, “mám náročné obdobie”. Pritom podobne sa cítil v živote už každý z nás. Bojíme sa počuť, že sa má niekto zle, pretože nevieme ako reagovať. Bojíme sa hovoriť o smútku, pretože ho považujeme za niečo zlé. Pritom je dobré, že cítime... že prechádzame procesom, na konci ktorého sa budeme mať lepšie. Smútok nie je čosi nedobré, práve naopak. Vziať si dostatok času na prežitie smútku je prirodzené, prospešné a potrebné. A áno, smútok nie vždy vyzerá ako neutíchajúci plač. Prejavuje sa tiež ako chuť užívať si život napriek bolesti. Ako radosť z momentov, kedy je po plači zase o čosi lepšie. Za smútkom nájdeme aj hnev, výčitky. Spomienky, veselé chvíle, tiež krivdy, zúfalstvo, zmätok a často aj pocit absolútnej ničoty.

Rozprávajme otvorene o smrti!

Stretla som sa s dvoma postojmi. Niektorí do poslednej chvíle odmietali pripustiť prichádzajúcu smrť, vyhýbali sa konverzáciám o nej a vytváraním prehlbujúceho ticha nechcene ubližovali sebe aj maminke. „Veď nerozprávajte sa toľko o TÝCH témach. Na čo je TO komu dobré, nikomu TÝM nepomôžete,“ počúvali sme často. No hovoriť o smrti nesmie byť neprirodzené a už vôbec nie umlčiavané, pretože jej tabuizovaním tvoríme väčšie napätie a prehlbujeme bolesť.