Je toľko myšlienok, pocitov, ktoré by sa dali zhrnúť do jediného slova – mlčanie. Dali by sa vyjadriť dotykmi, pohľadmi, objatím.
Je jeseň. Listy opadávajú pomaly a ticho. Žiadny zvuk. Takto upadávala aj ona vo vnútri. Pomaly a ticho. Žiadny zvuk.
Všetko sa to dialo tak pomaly, že si ani neuvedomovala to, že hynie. Tichou nevyriešenou záhadou mlčala ako malé dieťa keď ho posadia do kúta. Nedokázaným experimentom skúmala či je v poriadku.
Nebola, ale ona o tom nevedela.
Nevyrieknuté slova vpúšťala do ovzdušia, no nikto ju nepočul.
Postávala na kraji svojej mysle a zamýšľala sa nad osudom sveta. Existuje vôbec osud ? Pre ňu to bola len chabá výhovorka pre ľudí, ktorí neboli pripravení na dôsledky ich vlastných rozhodnutí. Všetko vnímala ako veľké klamstvo, za ktoré sa skrývala, za ktoré bola zodpovedná.
Ruky krehké ako sklo si priložila na tvár a snažila sa cez ne vidieť svet tichý ako je ona. Problém nastal, keď ho nevidela. Znervóznela, ale ani nervozita ju neprinútila kričať, neprinútila ju vyriecť slová.
Vnútro stále hnilo. Hnilo pomaly.
V očiach pocítila zvláštne pálenie akoby zápalky ohňom zapálené jej chceli ublížiť. Zrazu jej oči oceán pohltil a oheň skazil. Nevidela nič.
S vedomím sa jej ústa otvorili a vyriekla slová. Lenže jej slová začali byť nenávidené, opovrhované, odmietnuté. Prečo ? Prečo jej slová svet odmietol ? A bol to naozaj celý svet, ktorý spravil toto rozhodnutie ?
Priesvitné slzy chytala do sklenených rúk, kde sa jej pomaly vpíjali ako atrament na papier.
Uvedomila si, že hnije. Všetky slová, ktoré v sebe má ju ubíjali.
Vzala rozhodnutie do vlastných rúk. Prijímala dôsledok rozhodnutia – smrť.
Zatvorila oči a nechala sa unášať bolesťou, ktorú jej spôsobil svet.
Konečne bolo po všetkom...