Sedím na teraske a neďaleko mňa americkí občania rozmaznávajú svoje nenáročné chuťové poháriky. Kecajú (vydávajú artikulované zvuky pomedzi svoje biele zubné skloviny). Ich výrazný akcent mi pripomína neznámeho človeka, ktorý mi raz povedal, že „ak chceš, dieťa moje, hovoriť po americky, tvár sa, že máš zemiak v hube“. Možno aj títo teraz jedia zemiaky.
Určite je viac vecí, ktoré európskemu človeku spôsobia kultúrny šok. Prvou z nich (nebudem jej venovať veľa pozornosti) sú lýtka amerických teenagerov, ktoré tu širokoplošne podliehajú ponožkovej obalenosti. Pod vplyvom neznámych módnych prúdov sú miestne lýtka charakteristické bielymi ponožkami s fajočkou. Nezriedka sa tieto lýtka vyskytujú aj u sandáloidných jedincov a niektorí vyznávači tejto prazáhadnej módnej subkultúry neváhajú vymaniť sa z mainstreamu a biele wannabe podkolienky vymenia za pásikavé, poprípade iné vzorované ponožky.
To, že si práve vytiahnete mentolovú „ťavu“, máte dobrú výchovu, a náhodou sa práve vtedy ocitnete v spoločnosti Američana, vás automaticky vedie k tomu, aby ste mu položili otázku: „Do you smoke?“ Po obdržaní odpovede „Oh, you’ve got some weed here?“ 8 z 10 krát už viete, že pri najbližšej príležitosti svoju zdvorilú otázku doplníte slovom „cigarette“. Trávičkový trend potvrdila aj skupinka amerických teenagerov. Tí sa v našom prvom domove vyskytovali na návšteve tri dni po sebe. Pri pozorovaní miestnych zvykov sme došli k záveru, že sú asi veľkí prírodníci, lebo tráva im na raňajky chutí najviac. Zlaté.
S tmou, ktorá zrazu nastala, sa mení aj celková nálada, ktorá naberá filozofické odtiene. Cítim morský vzduch zo zálivu pred domom. Vlhkosť vzduchu spôsobuje kučery vo vlasoch. Počujem kačky, čajky, snáď aj nejaké žabaciny. Ryby dotvárajú večernú symfóniu pohybmi pod pokojnou hladinou.
Toto filozofické ticho oslávim jablkom.
