Najprv je to pľuvanec do tváre, medzi slzy, ktoré len začali a už nevládzu tiecť. Logika a racio sa stali veriacimi.
Prvé stretnutie s odchodom blízkeho vás zmení.
Sestrička klope na dvere a na stolík pokladá polosuchý chlebík s kúskom taveného syra. Viete, že trafili vedľa. Odsúvate ho nabok a s istotou, že vy vedľa netrafíte, vyťahujete z tašky možno posledný brusnicový jogurt. NEISTOTA. O pár dní neskôr dostanete skromnú objednávku na pol litra naozaj nefalšovanej kofoly. Smejete sa. Nie je nič krajšie, ako keď sa chorý smeje v posledných dňoch života. NÁDEJ.
Začnete rozmýšľať, že ste sa možno nestihli poriadne ROZLÚČIŤ. Pravidelnejšími návštevami, častejšími telefonátmi. Neberme jeden druhého ako samozrejmosť. Alebo ste mohli stráviť posledné leto doma, prísť, opýtať sa, vypočuť, posedieť si pri telenovele a ku káve dať zopár vaječných venčekov. Len tak byť. Ale teraz je už zbytočné zaoberať sa tým, čo by bolo, keby niečo nebolo.
Potom nám neostáva nič iné, len sa ROZČÚLIŤ, že už je tak hrozne neskoro. NESKORO je zhmotnené, stojí pred vami a na rovinu vám oznámi, že zajtra už vám ten človek nebude schopný povedať toľko, čo dnes. Zvýšená dávka morfia, zmätený výraz v tvári. Tvárou v tvár odchodu, ktorý nikto nečakal, no on už čaká za nemocničnými dverami. Choroba si nevyberá.
V priebehu pár týždňov vám dôjde, že o vás už sa starali dosť. Nadmieru. Ako keby vás niekto ovalil po hlave. Starostlivosť nie je jednostranná záležitosť. S tým najlepším úmyslom sa teraz tej, čo ste vždy dostávali, chcete vzdať v prospech chorého. Máte chuť strhať ju zo seba a ušiť z nej tú najmäkšiu deku na svete. Teraz ste hrdina čo má zároveň najväčší strach. VÝČITKY.
Zrazu niet času nazvyš. Kráti sa. Nevráti sa. Z každej strany vás uisťujú, že všetko ste robili najlepšie, ako ste vedeli. Že ste boli najlepším príbuzným. akým ste vedeli byť. Celý život i ten jeden mesiac, ktorý vám pripadal ako celý život. Niet čo meniť. Niektoré veci naozaj nezmeníme. PRIJATIE.
KONIEC.
