Čo môžeš urobiť dnes, odlož na deadline

Ale pekne poporiadku, ako sa toto ochorenie vlastne prejavuje? Spočiatku ide o celkom nenápadné príznaky. V škole mi, napríklad, zadajú nejakú úlohu, ktorú musím odovzdať, dajme tomu, o mesiac. Poviem si, mesiac? Veď to je kopa času a odsuniem danú záležitosť niekde na dno mozgového šuplíka. Dni sa postupne míňajú a práve tu sa začína kolotoč odkladania, presúvania a usilovného ignorovania. Odrazu mi na vypracovanie 15-stranovej seminárnej práce zostáva iba jeden týždeň, lenže ja sa stále nedokážem donútiť zapnúť počítač. V tomto období sa u mňa objavuje nutkavá potreba, upratovať, či začať behávať. A to aj napriek tomu, že som ešte donedávna tvrdila, že šport je najkratšou cestou k trvalej invalidite. Poprípade dospejem k záveru, že teraz je ten správny čas dočítať všetky knihy, ktoré som si požičala z knižnice ešte pred polrokom. Nechám sa obmäkčiť babičkinými prosbami a s vervou sa pustím do okopávania záhrady, starým rodičom predsa treba pomáhať. Pri všetkých týchto činnostiach sa usilovne presviedčam, že na splnenie zadanej úlohy mám času ako hus klasu. Predo mnou leží ešte celý víkend, takže no stress. Tak počkať, to už je nedeľa?! Nevadí, hneď sa do toho pustím a všetko v pohode zvládnem. Ale pred tým, ešte musím ísť do kostola. Veru, už bolo na čase, veď som tam nebola od môjho prvého svätého prijímania. Domov sa vraciam v povznesenej nálade pevne rozhodnutá splniť si dlho odkladanú nepríjemnú povinnosť. S bojovným výrazom na tvári zapnem počítač, spustím internetový prehliadač a skontrolujem si maily. Koniec - koncov, jeden nikdy nevie, možno medzi tým množstvom reťazových listov a reklám nájdem niečo podstatné. Nenašla som, tak aspoň rozpošlem hneď niekoľko druhov reťazákov všetkým svojim priateľom, len pre istotu. Ešte si v rýchlosti pozriem facebook a už naozaj budem pracovať. Lenže, ako naschvál, po prihlásení zbadám, že moja sesternica z desiateho kolena už nie je „nezadaná", ale „vo vzťahu", preto okamžite musím vypátrať všetky podrobnosti. Potom ako som ju podrobila krížovému výsluchu a pozrela som si najnovší diel môjho obľúbeného seriálu, s hrôzou zisťujem, že je polnoc. Bleskurýchlo si uvarím kýbeľ silnej čiernej kávy a do rána sedím za notebookom. Na prednášku dorazím v tom istom, oblečení, čo som mala na sebe včera s obrovskými kruhmi pod očami. Som zadychčaná, lebo som kvôli štrajkujúcej tlačiarni takmer zmeškala autobus, no hotovú prácu napriek tomu víťazoslávne držím v ruke. Na konci hodiny dostaneme nové zadanie. Kedy ho máme odovzdať, o mesiac? To je kopa času!