Po prečítaní článkov pani doktorky Šubovej a pána doktora Klucha mi nedá a musím zareagovať, pretože ich názory sú celkom správne, ale ich pohľad je len z jednej strany.
Mal som tú možnosť zúčastniť sa na oznamovaní diagnózy rakoviny osobne. Bol som pacient a nebolo to ľahké. Cením si však to, že ma doktorky, ktoré mi to oznamovali nenechali čakať za dverami a nepovedali to len mojím rodičom. Iste, bola to rana, ale keď som videl prichádzať rodičov do nemocnice s červenými očami a už som bol hospitalizovaný na onkológii, čakal som aj niečo také.
Súhlasím s tým, že niekedy je lepšie pacientovi pravdu kúskovať, alebo to oznámiť najskôr rodine, ale v mojom prípade som to bral väčšinou ako osobnú urážku. Keď k vám idú rodičia s doktorkou v pätách a vidíte, že vám chcú niečo závažné povedať cítite sa ako menejcenný. Ako niekto kto nemôže vedieť všetko, lebo by ho to položilo. V pozadí vidíte psychologičku oddelenia, ktorá sa na vás pozerá ako na objekt štúdie a čaká ako zareagujete. Je to podobný pocit ako keď na oddelenie prídu medici a primárka im vysvetľuje čo ktorému pacientovi je. Cítite sa ako v zoologickej záhrade. Chápem je to potrebné a aj napriek tomu, že je to nepríjemné je to nutnosť. To premyslené oznamovanie diagnózy však nutnosťou nieje. Preto prosím všetkých doktorov aby hovorili pacientom pravdu a nerobili s nimi psychologické experimenty. Pravda a slová účasti sú oveľa osožnejšie ako zatĺkanie a vyhýbavosť.
Na koniec by som chcel poďakovať pani doktorke Sejnovej a Puškáčovej za to akým spôsobom mi oznámili diagnózu akútnej lymfoblastickej leukémie, z ktorej som sa (dúfam) už úspešne vyliečil. Vďaka samozrejme patrí aj všetkým ostatným doktorom a doktorkám, sestričkám a ambulancii na štvrtom poschodí DFNSP.
