Väčšina mojich spolužiakov nastupovala na gymnázium z deviateho ročníka základnej školy. Ja som bol trošku iný. Prišiel som z osemročného gymnázia, ale keďže som strávil rok liečebným pobytom na -2 poschodí Detskej fakultnej nemocnice bol som rovnako starý ako študenti na štvorročnom. Bol som veľmi rád, že mi pani riaditeľka dovolila pokračovať v štúdiu s rovesníkmi.
Už keď som sa vracal na školu, uvedomil som si, ako mi je tam dobre. Tento pocit bol umocnený aj odchodom bývalých spolužiakov, ktorí si zrazu uvedomili ako im to všetko bude chýbať. Tie posledné dva roky som si naozaj užíval, aj keď som si musel plniť nejaké povinnosti.
Veľa dobrého som aj zmeškal a neskôr ma to mrzelo. Naša škola má množstvo mimoškolských aktivít a taký introvert ako ja sa nie vždy o všetkých dozvie, alebo len skrátka neodhalí ich čaro dostatočne skoro.
Zažil som dva rôzne kolektívy, aj viac učiteľov. Niektorých som mal radšej, niektorých som mal menej rád, ale tak to chodí. Nemôže byť všetko dokonalé. Potom by sme nevedeli odceniť tých dobrých.
Zažil som aj dve triedne pani profesorky. Nemčinárku a chemikárku. Priznám sa, ani jeden z týchto predmetov som nemal rád a ony to vedeli. Ale aj napriek tomu sme mali myslím dobrý vzťah. Triedny profesor musí mať charizmu. Musí mať istú autoritu, ale zároveň nie chladný odstup. Správny kompromis sa podarilo nájsť hlavne našej terajšej pani profesorke Bučkovej, za čo sa jej chcem poďakovať. Dovolila nám to, čo by sa mnohí báli pretože nám verila. My sme jej dôveru nie vždy oplácali, ale myslím, že to ani nečakala. Veď ako hovorieva, aj ona bola niekedy na strednej škole.
Už minulý rok sa začala vynárať predstava, že ďalšími, ktorí odídu budeme my. Maturita nás už síce mala strašiť, ale my sme sa nedali a prvý polrok sme si užívali plnými dúškami. Učili sme sa už hlavne to, čo nás bavilo a systém seminárov nás miestami k tomu aj viedol. Samozrejme, že občas sme museli robiť niečo, čo sa nám zdalo neprimerané nášmu veku. V tom som práve začal badať vývoj, ktorým sme prešli. Ak by sme mali na škole stráviť ešte rok, jej systém by nás brzdil. Je to smutná realita, ktorá iba potvrdzuje to, že všetko plynie a čas strávený na gymnáziu, ktoré si zaslúži obdiv už len za to aký sme, je preč.
Dnes som mal posledný dejepisný seminár. Môj najobľúbenejší predmet učil najobľúbenejší profesor. (nie nejde mi o maturitnú známku) Často nám odpadávali semináre a keď pán profesor Slezák povedal, že by sme si ich mali nahradiť napríklad v sobotu rozmýšľal, som koľko ľudí príde. Prišli všetci. Myslím, že viac netreba dodať. Boli za to síce aj bonusové body, ale len kvôli nim by tam nikto nešiel. Dnes som si po dvoch hodinách uvedomil, že mi to bude chýbať. Nielen kvôli tomu predmetu, ale aj kvôli atmosfére.
Ja viem, že by som sa mal radšej učiť, ale niektoré veci skrátka počas navštevovania Gymnázia Jura Hronca ešte neboli povedané a na to, aby som ich povedal (napísal) mám už len 8 dní 10 hodín a 15 minút. Preto by som sa rád poďakoval aj pani profesorke Vicenovej za neopakovateľné hodiny Náuky o spoločnosti a Literárneho seminára, na ktorých sme síce veľa nestihli, ale o to boli zaujímavejšie. Nezabudnuteľné boli aj hodiny matematiky s pánom profesorom Kosperom, na ktorých sme sa dozvedeli aj veľa o východnom fronte z prvej svetovej vojny a o tom ako sa kreslí Aurora. Ďakovať by sa dalo aj iným. Chcel by som však poďakovať manželom Horváthovcom, ktorí ma striedavo učili Telesnú, ale najmä za to, akú majú dcéru.
Držte nám palce. Ja viem, že budete.
