Keď sme sa, preveľavážení občania-priatelia, minule Túlali okolo jedného z najstarších kostolíkov u nás, tak samozrejme odtiaľ sme sa vyšplhali aj na neďaleký hrad Gýmeš. Samozrejme, že nás to ťahalo do nejakého hypersupermarketu, lebo bolo pekne, ale zas tam bolo preplnené, tak so zvesenými ušami sme išli do prírody. A ešte aj po pamiatkách, no s prírodou...
Gýmeš je zrúcanina hradu na strmom kremencovom kopci Dúň (514 m n. m.) na južnom svahu pohoria Tribeč, zhruba 5 km na sever od obce Jelenec (Gýmeš). Zrúcanina je výraznou dominantou širokého okolia. Gýmeš je jedným z rodových hradov šľachtického rodu Forgáchovcov – spolu s Haličským zámkom. Hrad dal postaviť pravdepodobne v r. 1253 – 1270 na mieste starého hradiska Ivankov syn Ondrej, účastník bitky pri Slanej. Najstaršie jadro hradu vymedzoval hradobný múr ranogotického opevnenia, ktoré uzatváralo trojuholníkové nádvorie.
Na južnej strane, na vyvýšenine bola hranolová veža s obytnou a obrannou funkciou. Koncom 13. storočia pristavali ďalšiu vežu. Medzi veže postavili potom paláce v spoločnom opevnení. V tejto podobe poznal hrad Matúš Čák Trenčiansky a takto stál až do 15. storočia. Vtedy, za panstva Forgáchovcov, sa začína rozsiahla výstavba, budujú sa nové paláce a rozsiahle opevnenie. Práce na obranných zariadeniach pokračovali aj v 16. storočí, keď pri vstupe do hradu postavili veľkú vežu lichobežníkového pôdorysu a valcovitú vežu. Zvýšené roboty, poplatky a dane vyústili v roku 1610 do roľníckej vzbury poddaných, ktorú panstvo kruto potlačilo.
Pri obnove hradu, zničeného Turkami po páde Nových Zámkov na jeseň 1663, postavili na južnej, najviac ohrozenej strane nové opevnenie s delovými baštami. Gýmeš bol jedným z mála hradov, kde prebiehali stavebné práce ešte v 18. storočí. Do tohto obdobia sa datuje premena gotického paláca na rodovú kryptu Forgáčovcov s kaplnkou. Až v polovici 19. storočia panstvo hrad definitívne opustilo a začal sa rozpadávať. Po ceste na hrad sme ešte aj huby museli zbierať, zvončeky a inú farebnú burinu očuchávať a MPvtákov počúvať. No veď len pozrite....
text, foto © Peter Krivda Soliwarski,
