...najprv prídu len také jemné vône. Cez ráno otvorené okná. Vánky, ktoré ich prinesú už nie je cítiť snehom. Potom lúč slnka. Je iný, je mámivý. A tam z diaľky, spoza obzoru sa najprv veľmi tichučko, ale potom čoraz nástojčivejšie začne ozývať šum krídel. Šum, ktorý tak omamne vonia diaľkami. Jarné volanie divokých husí. To je to úžasné znamenie všetkým tulákom. To je signál, na ktorý sa všetci pohnú niekam tam, odkiaľ to neodolateľné vábenie prinášajú sťahovavé vtáky na svojich pierkach. A tak keď aj k nám vnikli vábivosti diaľok a bol začiatok marca a Deň žien sa blížil, tak som si vymyslel darček jednej Potulky na miesta, ktoré už dlho priťahovali Inguśu svojou tajomnosťou i strašidelnou desivosťou. Na miesto naboptnané mnohými hrôzyplnými povesťami.
Uprostred hlbokých lesov nad romantickým údolím rieky Křetínky stojí malebný hrad Svojanov, jeden z najstarších kráľovských hradov v Česku. A jeho jedinečnosť spočíva aj v tom, že v architektúre sa miesi gotika s empírom, teda stredovek s 19. storočím. V dedine, ktorou sme mali prejsť na hrad, medzi krásnymi drevenými domami sme našli penzión a keďže sme pociťovali nutkanie k posilneniu, vošli sme. Vo väčšej miestnosti sme si prisadli ku skupine mladých ľudí, ktorí sa zjavne chystali na hrad. Nedalo sa to nepočuť, keďže sa bavili tak, ako to u mladých ľudí býva niekedy zvykom, sebavedomo a neomylne...zdanlivo...páčilo sa mi ako sa pred sebou, ale aj pred nami predvádzali vo vedomostiach o histórii hradu, páčilo sa mi ako boli zapálení a ako sa pokúšali očariť svojimi výstupmi dievčatá. Samozrejme aktérmi výstupov boli mladí muži. Bolo to pekné aj keď tak trošku úsmevné. Svoju vedomostnú ekvilibristiku zjavne stavali na nejakých pochybných textoch o histórii hradu, alebo texty boli dobré a oni si ich zle zapamätali, v každom prípade však preklepy sme s úsmevom utápali v lyžičkách vynikajúcej horúcej „česnečky“.
A potom neskôr, keď sme sa náhodou dostali do jednej skupiny pri prehliadke hradu ospravedlňujúco sklopili zrak pri výklade sprievodkyne, ktorý sa dosť podstatne líšil od toho ich z restaurantu. No ešte predtým kým sme sa dostali k prehliadke hradu, museli sme hodinku počkať a tak sme to využili na prechádzku exteriérmi stredovekých častí hradu. Prešli sme okolo hradieb, jedinečnou, vraj jedinou zachovalou záhradou, či parkom z obdobia gotiky v Česku, vyšli na vežu z ktorej je krásny výhľad na okolitú krajinu Moravskej Vysočiny a dedinky Svojanov dole pod skalou. Jar sa ešte len akosi plazila skôr svojimi vôňami ako farbami, ale aj tak mali výhľady svoje čaro. Prechádzali sme okolo kovovej hojdačky, ktorá sa odrazu sama rozhojdala, lebo podľa povesti sa na nej hojdajú deti správcu, ktoré tragicky zomreli pri rekonštrukcii kedysi v 15. storočí.
Na hrade sa vôbec deje nesmierne veľa prapodivnoúchvatných vecí. Biela postava pani Kateřiny blúdi počas nocí po hradnom nádvorí, malá Katarínka prechádza celým palácom a v panskej izbe na stene vždy zanechá otlačok svojej krvavej ruky, správca Rašin jazdí dodnes v noci na hrad na ohnivom býkovi a z lesa pri hrade sa občas ozýva v noci detský plač syna hospodára Martina Doležala po tom čo celú ich rodinu pozabíjali poľskí jazdci na začiatku 17. storočia. V múroch hradu boli objavené kostry mladých, silných mužov a malých detí zaživa zamurovaných ako obete. Nuž a tak trochu s dešpektom sme sa pozerali na obraz s portrétom starej ženy, ktorá vraj raz na obraze oči otvorí, inokedy zatvorí. Sprievodkyňa dokladá vierohodnosť tvrdenia fotografiami. Prechádzali sme empírovo prestavanými miestnosťami hradu, alebo lepšie povedané tu už zámku, ktoré po vojne postihol podobný osud väčšiny historických objektov v bývalom Československu, kedy po prechode frontov miestne obyvateľstvo vyrabovalo hrad s výhovorkou, že to Nemci, alebo Rusi. Až porekonštrukcii týcto priestorov boli znova zariadené mobiliárom z ústrednej zbierky. Teda síce nie sú pôvodne zo Svojanova, ale napriek tomu je to čarovná prehliadka a krásny zážitok.
Na nádvorí sme sa ešte zastavili v hradenej „hospodě“ na kávičke a pripomenuli sme si Kráľovského „purkrabího“ Svéslava z Bořitova, ktorý hrad založil okolo roku 1224. Trochu sme poobracali termín purkrabí a došli sme k záveru, že vychádza z nemeckého „burggraf“ česky purkrabí, v slovenčine hradný gróf. A tak Svojanov je uvádzaný ako jeden z najstarších kamenných hradov v Česku. Teraz, keď píšem tieto riadky v slúchadlách mi znie opera Modesta P. Musorgského Chovanština z La Scaly a spomienky naberajú akýsi in kontext, vzťahy a tajomnú hĺbku.
Tulácky priateľ Áres nás čakal verne na vrátnici, kde nám ho ochotne postrážili mladé dámy. Zo Svojanova je to len pol hodinky do Svitav, no mesto sme prešli vzhľadom k upršanému a studenému počasiu dosť povrchne. Veď v ďalšej Túlačke.....
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
