....na jar, keď príroda žije novým, zas mladým životom, na jar, keď všetko živé dostáva novú nádej, keď večne veká príroda je opäť dieťaťom a zakvitne vôňami tej najprefikanejšej alchýmie, vtedy všetky deti prírody dostávajú tu najkrajšiu tvár otvárajúcich sa pukov smädiacich, túžiacich po živote. Vtedy Malý Dunaj spúšťa nad svoju hladinu husté strapce bielych agátových kvetov, ktoré súperia vôňou s bielymi taniermi bázy, z vrcholov topoľov sa pomaly vznáša páperie odnášaných semien a potom sa ešte veľmi dlho necháva unášať na hladine.
Pomedzi konáre vŕb a jelší sa prepletajú hadovité liany ostružín a chmeľu a hradba tŕstia akoby bráni k vstupu do tajomných, nádherných zákutí brehov Malého Dunaja. Ponad všadeprítomný škrekot žiab sa vznášajú farebné vážky a motýle a o poschodie vyššie nad nimi v celej svoje pompéznosti preplachtia volavky, rýchly kormorán, aby sa so špľachotom pripojili k panovačne sa nesúcim bielym labutiam pri malých ostrovčekoch padnutých stromov, ktoré sa ako pravekí obry ešte vynárajú spod vodnej hladiny, ale vedia, že bolo dobre dať miesto mladej zeleni detí.
Len ticho sedieť a nechať sa vtiahnuť do organizmu Dunajských luhov, len ticho sedieť a nenarúšať večnosť, lebo človek najlepšie tu činí tak, že nečiní Nič. Len ticho sedieť a nechať sa mámiť nádherou žltých kosatcov vyrástajúcich z močaristých ostrovčekov, len ticho sedieť a snívať. Sniť o diaľkach, kam vody Malého Dunaja odnášajú naše pohľady, o prenádherných zákutiach plných symfonického ticha vtáčieho spevu v extatickom orgazme jari, o objatí sa a splynutí s Váhom.
Všetky deti sveta, nech vám ostanú tieto úžasné miesta pokladov sveta, nech sa vám zachovajú všetky Malé Dunaje. Všetky deti sveta nedajte si zhatať svoje sny vodnými elektrárňami, nedovoľme pre vás aby život zaliali betónom v túžbe za mamonom. Nech aj vy môžete raz držať za ruku svoju jar, ako my vás teraz držíme na brehu čarovna. Všetky deti sveta sadnite si do prehriatej trávy a vedzte, že je raj a nedajme si ho vziať....
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
