...históriu tvorí nesmierne množstvo chcených i nechcených okolností. Udalostí, ktoré našťastie nemôžeme, našťastie nikto nemôže, ovplyvňovať. Len ďalej ísť jej cestou a byť na nej kamienkom dlažby, alebo celým úsekom historickej etapy po ktorej sa človečenstvo posúva ďalej. A zanechávame po sebe niečo, čo tí po nás, ak z toho, čo po sebe zanechávame kúsok ostane, tí po nás nazvú pamiatky.
Aj mi voláme to, čo po sebe zanechali tí pred nami pamiatkami a s bohorovnosťou nám vlastnou potom tie ostatky po tých, čo tu boli pred nami rozsortírujeme. Znalecky, ovšem. Lebo je nás veľa znalcov na pamiatky. Takmer všetci sme znalci u nás a nie len na pamiatky. Pozorujem. Najväčší nárast znalcov je v oblasti politológie.
Len o čosi menej je znalcov u nás na pamiatky. Možno sa to vyrovná so znalcami na futbal a hokej, ale to bude aj tým, že u väčšiny sa tieto dve expertmeisterstücky prelínajú a vyslovované perly v jednej aj druhej oblasti by mali byť vyvážené prinajmenšom zlatom. A tak, keďže väčšina sme znalci, je nám okamžite jasné pri rozhodovaní čo z ktorej etapy ponechať a čo odstrániť, zbúrať, zašliapať do zeme.
Stredovek áno, stredoveké pamiatky zachováme, teda ak nepadnú samé. Ale niečo spred sto rokov ? Veď to akoby bolo včera, to teda nemá žiadnu hodnotu, ale stredoveké...nóó. Len nám, znalcom akosi uniká, ako pán Werich hovoril, že aj mi raz budeme stredom vekov. A tí, ktorí budú študovať ten náš stredovek, budú žasnúť, čo to bolo za obdobie, spoločnosť, ktorá nič nezanechala a do svojich učebníc dejepisu zavedú náš vek ako stredovek, dobu temna.
Tak akosi sa mi javil stav vecí spoločnosti, ktorej som aj ja súčasťou. A po prečítaní reakcií „znalcov“ pod článkom a reakcií „znalcov“ pod mnohými inými textami, keď som si prečítal minulý rok článok v novinách o snahách Občianského zduženia Biblické centrum z Bytče zachrániť miestnu synagógu. Článok v novinách bol starší a tak aj údaje boli staršieho dáta. Len ten mdlý pocit v mojom vnútri akosi nestarne a je stále aktuálny, neustále podsúva otázku či chcem byť súčasťou spoločnosti „znalcov“.
http://zilina.sme.sk/c/5007602/zidovsku-synagogu-v-bytci-konecne-opravia.html
Ostatnú jeseň som na Tulačkách prechádzal Bytčou. Našiel som si akúsi zámienku o hlade, ale to nutkanie bolo odinakiaľ. Z iného závitu mojej mozgohrudy. V jej zadnej šteláži bola uložená spomienka na článok o synagóge a tá spomienka nedala obísť Bytču so synagógou za thurzovským zámkom.
Súčasná synagóga v tzv. neorománskom štýle je výsledkom stavebných aktivít židovskej náboženskej obce z 90. rokov 19. storočia. Pôvodne bola len modlitebňou, neskôr v r. 1886 sa stala synagógou. Architekt synagógy nie je známy. Synagóga stojí medzi zámkom a pivovarom baróna Poppera, ktorý dal synagógu postaviť. Druhá svetová vojna priniesla okrem vyvraždenia židovskej obce v Bytči aj vyplienenie jej synagógy. Zachovala sa len pôvodná opona, ktorá je vystavená v expozícií Judaík v Malej synagóge v Žiline. Počas vojny slúžila synagóga ako sklad a tak isto aj počas socializmu napr. sklad nábytku, hnojiva, stajňa pre kone, čo sa značne podpísalo pod jej žalostný stav. Potomkovia bytčianskych židov, ktorí prežili holokaust dnes žijú prevažne v Izraeli. Toľko stránka OZ Biblické centrum a ešte trochu údajov zo stránky mesta Bytče.
Bloková stavba s pôdorysom v tvare náznaku písmena „T“ má rozdielnu výškovú úroveň jednotlivých hmôt a päťboký polygonálny uzáver. Čelná fasáda objektu je bohato členená tak v hmotách, ako aj plastickom stvárnení detailov s výrazom neorománskej architektúry. Portál hlavného vstupu má plastické lemovanie do oblúka s vloženým rastlinným a geometrickým ornamentom a po stranách ho ohraničujú stĺpy s charakteristickou románskou hlavicou.
Nad vstupnou bohato vyrezávanou drevenou bránou je osadený mozaikový vitrážový svetlík a nad ním kruhové okno s hviezdicovitou výplňou. Štít ukončuje predĺžený oblúčkovitý vlys s náznakom románskych stĺpov a reliéfne rozety v omietke. Celú plastickú výzdobu dopĺňa maľovaný hebrejský nápis.
Interiér synagógy je riešený ako halový priestor trojlodia s galériou (emporou) po bokoch a nad vstupom, ktorý zároveň tvorí predsieň stavby s krížovou klenbou. Drevené ženské galérie nesú štvorboké ozdobné liatinové stĺpy, charakteristické pre židovské synagógy a modlitebne druhej polovice 19. storočia. Priestor tzv. mužskej sály má rovný kazetový strop s maľovanou ornamentálnou výzdobou a polygonálny záver so zvýšeným pódiom ukončuje rebrová klenba. Žiaľ, súčasný stavebno-technický stav tejto významnej pamiatky je veľmi narušený a naliehavo vyžaduje zvýšenú pozornosť a starostlivosť. Ale do interiéru som sa nedostal. Snáď inokedy. Ale pre mudrujúcich „znalcov“, strecha je zrenovovaná !
Keď som sa pokúšal fotiť synagógu, prechádzali okolo dvaja starší páni s malými deťmi. O niečom medzi sebou rozprávali, ale keď videli, že sa venuje schátralej stavbe zmenili tému rozhovoru, na chvíľu sa zastavili, pozreli sa smerom hore, asi na tú opravenú strechu a hlasnejšie, možno náročky aby som to počul, poznamenali, „ale strecha je už fajn“. Podišiel som bližšie v snahe nadviazať rozhovor, „kedy to opravili ?“ „Viete, že presne ani nevieme „ trošku prekvapene odvetili, „ale bolo by fantastické, keby bola už celá tak urobená“. „To by bolo skvelé a vy ste Židia ?“ opýtal som sa možno nie veľmi nevhod.
Starší z tej dvojice pozrel na mňa, „neviem koľko z tých, čo tu žili je ešte na žive. Ale tu už nikto. Ale stavba je to pekná, nie?“. „Krásna“, hovorím. „A snáď bude ešte krajšia, ak sa všetko podarí vďaka rozumným ľuďom“. Ešte sme takto chvíľu stáli vedľa seba, hľadeli sme na ošarpané steny synagógy, do porozbíjaných okien, možno sme všetci mysleli na to isté. Tí dvaja neboli „znalci“ a snáď ani ich vnuci nebudú „znalcami“. Pohli sa s už nudiacimi sa deťmi ďalej do centra.
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
