....kto zabráni divokým husiam aby vyleteli do diaľok, kto zakáže nádherným motýľom roztvoriť farebné krídla aj keď nesvieti slnko, kto zastaví prúdenie vôni diaľav aj keď fúka protivietor ? A kto zabráni tulákom celého sveta aby nasali tieto vône, zobrali do ruky tulácku palicu a ukázali ňou niekam tam, za obzor ? Nie je nutné ísť strašne ďaleko, nie je nutné do neznáma, ale je nutné hľadať krásu.
Aj tú, ktorá je na dosah a niekedy okolo nej chodíme každý deň. Len mať stále jednu nohu vysunutú pred tou druhou...no a tak ako zvyčajne, aj teraz sme nedocenili honor vzrušujúcich zážitkov zo superhypermarketov a skromne sme sa vydali na Potulky. Nie ďaleko, len cez kopec za naším mestečkom hlavným strediskovým. Do kaštieľa v Dolnej Krupej. Ja viem, že ste tam všetci boli, ale veď chvíle, ktoré minule mali voňať ružami, dnes omamnou vôňou pokosenej trávy.
Klasicistický kaštieľ obdĺžnikového pôdorysu z roku 1795 s rozsiahlym anglickým parkom, postavený na starších základoch s výraznou architektonickou slohovou jednotou celého komplexu ostatných budov, leží v strede obce Dolná Krupá. Na mieste dnešného kaštieľa stála staršia stavba, o ktorej existujú aj písomné zmienky. Prestavba súvisela s rodinou Brunswickovcov, ktorí sa stali koncom 18. storočia grófmi a získali veľké majetky.
Prvá etapa prestavby sa uskutočnila v rokoch 1793-94 podľa projektov J. Thallera, ktorý určil obytnej budove v základe dnešný pôdorys s ústrednou sálou, vymaľovanou rokokovo-klasicistickou nástennou iluzívnou maľbou. Dnešnú podobu získal kaštieľ po úprave v rokoch 1818-1828 podľa staviteľa A. P. Rigela. Zjednotila priečelie kaštieľa a zvýraznila ho z oboch strán portikami, ktoré chránili vstup do kaštieľa.
Ku kaštieľu, patrili viaceré funkčné stavby, ktoré spolu s parkom tvorili urbanistický celok. Vstup do kaštieľa s kovaným mrežovým oplotením a honosnou bránou chránili z oboch strán stĺpové vrátnice. K nim sa pripájali hospodárske budovy a byty pre služobníctvo. Súčasťou hospodárskej časti bol aj skleník (zachoval sa dodnes). K areálu kaštieľa patrilo aj divadlo (zbúrané v roku 1946), postavené na spôsob antického chrámu.
Starší barokový domček s manzardovou strechou - tzv. Beethovenov domček, ktorý sa zachoval dodnes, je pozostatkom staršieho historického vývoja kaštieľa, z 18. storočia. Areál kaštieľa je spätý aj so stavbou neďalekého rímsko-katolíckeho kostola, kde je hrobka rodiny Brunswickovcov.
Prechádzali sme sa po pomerne rozsiahlom parku za kaštieľom s krásnymi výhľadmi a stále sme hľadali jeden z dôvodov nášho návratu ku kaštieľu. Čas kvitnutia ruží. Prečo práve vtedy ? Len z jednoduchého dôvodu. Okrem toho, že samotný kaštieľ je jedným z najkrajších príkladov klasicistickej architektúry u nás, obec Dolná Krupá sa hrdí tým, že udržuje tradíciu pestovania ruží, tradíciu, ktorú započala grófka Mária Henrieta Choteková.
V jej rozáriu v roku 1929 rástlo 6.000 ruží. Podľa všetkého to bolo najväčšie rozárium minimálne v strednej Európe. Grófka zomrela v roku 1946 vo veku 82 rokov a jej nádherná aktivita bola známa po celej Európe. Teda nesporne úžasný príklad pre nasledovanie. Podľa toho čo obec Dolná Krupá uvádza v roku 1996 obnovili tradíciu pestovania ruží a tak sme si nechceli nechať ujsť obdobie počas ktorého by mal byť zakvitnutý park okolo kaštieľa a snáď aj celá obec ružami rôznych odrôd
. Park po ktorom sme sa opäť prechádzali a dlhšie ako v zime, bol skutočne krásny. Aj napriek tomu, že je z väčšej časti zarastený, nepokosený, chodníky postupne zarastajú a dokonca osvetlenie, ktoré podľa dizajnu tu bolo zavedené pozdĺž chodníkov asi v najväčšej sláve bývalého režimu, pozostáva už len z kovových, zhrdzavených rúr trčiacich z trávy ako zdvihnuté prsty nám „hrdým“ Slovákom „milujúcim“ svoje (?) pamiatky.
Je tu krásna aj ta vysoká tráva a lúčne kvety, úžasné staré, mohutné stromy pri ktorých treba načerpať energiu, divé kosatce pri jazierku v ktorého hladine sa odráža obraz kaštieľa a rybárov na jeho brehu. Trochu impresie a obrovské množstvo romantiky. Keď sme sedeli na pokosenej tráve okolo jazera a pozerali sme sa tam na druhý breh, odrazu sa predo mnou začala odvíjať čechovovská scenéria.
Dámy v dlhých svetlých šatách s krútiacimi sa slnečníkmi na pleci si do ucha, smejúc sa, šuškali niečo o gavalieroch v ľahkých oblekoch pieskovej farby s jemným prúžkom a slamákom na hlave, ktorí sa snažili dostať do ich pozornosti veľkosvetskými vtipmi. Spolu si sadli do trávy pri vode. A my sme sa išli kochať ružami. Pri kaštieli sme ich odhadli zo dvadsať ešte nerozkvitnutých a to bolo všetko. V dedine ich možno pestujú vo svojich záhradkách, ale na záhonoch obce nič. Nuž pozreli sme sa do občianskeho preukazu kde žijeme a hneď nám bolo všetko jasné.
http://skolskyservis.teraz.sk/zaujimavosti/maria-henrieta-chotekova/6545-clanok.html
Pri prechádzke parkom, sme si predstavovali, že všade kvitnú ruže „ružovej grófky“ Márie Henriety Chotekovej a medzi starými sekvojami sme počúvali šum Sonáty mesačného svitu Ludwiga van Beethovena, ktorý ju vraj zložil v tomto kaštieli.
