Na jednej promo akcii s Adamom Cibuľom som sa snažil pochopiť mentalitu tohto človeka, ktorý chce po 5 ročnom dištanci víťaziť. To, že Ďubek nehovoril do vetra pochopil aj môj objektív. Adam bol vo forme. 16. mája 2004 sa Adam Cibuľa v Budapešti stáva majstrom Európy už v momente, keď ho videli rozhodcovia ešte len v teplákoch. Nemal konkurenta. Zlato. Útok na medailu v Moskve o 6 mesiacov bol jasný. Adamovi, žijúcemu po rokoch slávy a päťročnom dištanci v chatrči, v rómskej osade v Klenovci, úplne bez peňazí, pomáhal každý, kto vládal. Od trénera Dušana Ďubeka, starostu Klenovca, pár podnikateľov, až po vicepremiéra Csákyho. O finančných príspevkoch od štátu písať nebudem. Veľa odborníkov považovalo Adama Cibuľu za „vážneho adepta na cenný kov“. Do lietadla Adam nastupoval ako adept na finále. Skončil šiesty . Poznám pár ľudí z „brandže“, ktorí tvrdia, že Adam zahodil medailu v lietadle porušením prísnej životosprávy, ktorá je v tomto športe a hlavne pred súťažou nesmierne dôležitá a zabudol to konzultovať s realizačným týmom. Aj keby ľudia z „brandže kecali“, začnem rozmýšľať nie len nad mentalitou Adama Cibuľu, ale aj ľudí, ktorí posadili Adama do lietadla a nedali mu na nohu guľu. Už na „promo“ sa mi zdalo, že aby Adam Cibuľa, róm fantastických proporcií, žíjúci v totálnej biede víťazil, chceli viac iní, ako on sám.
