Zmyslom môjho blogu nie je ľutovať sa a hrať na city čitateľov, ale skôr poukázať na to, ako dokážu necitlivo vyjadrené slová zraniť detskú dušu. Do škôlky som začala chodiť ako štvorročná a zaradili ma do triedy k pani učiteľke Anne (nebolo to jej pravé meno - pozn. autorky). Bola to stará škola, vtedy mohla mať okolo 36 rokov. Anna deti fyzicky trestala a mala dosť nepríjemný hlas.
,,Uprav si tú vetrovku, nebudeme predsa chodiť ako barany!" pamätám si dodnes na jej slová, ktoré zvykla adresovať maličkým deťom. Mala som z pani Anny strach a keďže moji rodičia fyzické tresty takmer nepoužívali, škôlka sa pre mňa rýchlo stala stresujúcim prostredím. Stačilo, keď sa nejaké dieťa na dvore trochu prejavilo a pani Anna ho hneď zbila palicou po zadku. Keď niektoré deti nechceli spať, dostali bitku, čo ich následne väčšinou rozplakalo. Ja si pamätám, že som schytala len raz, keď som nedokázala dojesť jedlo na čas a deti sa už pomaly chystali von na ihrisko. Ostala som teda sedieť v jedálni s ďalším dievčatkom a obe sme boli dosť vystresované. Jedlo sme samozrejme nedojedli, za čo sme obe vyfasovali jednu výchovnú. Nechápala som, prečo musím tráviť dni v takomto toxickom prostredí a prečo sa tí dospelí ľudia chovajú k deťom tak otrasne. Keďže mi moji rodičia dali vždy dostatok lásky, toto bolo niečo, čomu som vôbec nerozumela. Chcem podotknúť, že zážitok, ktorý opisujem v tomto blogu, sa stal v jednej škôlke v malom meste na východnom Slovensku, možno niekde v Bratislave by si niečo také učiteľky ani za socializmu nedovolili.. Fakt neviem... Môjmu zlému psychickému stavu neprospieval ani fakt, že mnohé deti boli odo mňa staršie a bála som sa ich.
Jedného dňa sa deti chystali von na dvor a mne trvalo trocha dlhšie, kým som si zašnurovala šnúrky na topánkach.
,,No čo "Ľuda z masla", čo ti to toľko trvá?!" okríkla ma pani učiteľka Anna pred všetkými deťmi. Tým sa samozrejme nová prezývka zapáčila a "Ľuda z masla" bola na svete.... A musím povedať, že ako štvorročné dieťa som to niesla veľmi ťažko. Nasledovala veľká psychická šikana zo strany spolužiakov.
Túto prezývku si deti zapamätali veľmi dlho a ešte keď som mala 13-14 rokov, tak po mne týmto spôsobom občas niekto v meste alebo škole zakričal.
Po takejto traume máte zvyčajne výpadok pamäte a nepamätáte si presne, čo sa stalo ďalej. Jeden chlapec mi neskôr povedal, že pani Anna ma tak potom zvykla nazývať častejšie. Či je to pravda, neviem, ale ja osobne neverím tomu, že to bolo len raz. Vzhľadom na to, ako rýchlo sa to medzi deťmi rozšírilo a na akú dlhú dobu si to deti zapamätali, je skôr pravdepodobné, že túto hanlivú prezývku musela verejne vysloviť viackrát. Z rozprávania rodičov si ďalej pamätám, že som im o tomto zážitku doma porozprávala a následne ma vzali z tejto škôlky preč. Moja sestra bola práve vtedy tehotná a tak som ostala s ňou, a neskôr aj jej novorodeným bábom, doma. Sestra vedela, čo sa mi stalo a prejavila mi veľkú podporu. Mama šla za riaditeľkou škôlky a povedala jej, že prístup pani Anny bol veľmi neprofesionálny a nepedagogický. Riaditeľka s mojou mamou síce súhlasila, ale nevyvodila z jej konania žiadne dôsledky. Pani Anna tak zostala pracovať v školstve až do dôchodku. Po nejakej dobe som sa opäť vrátila do rovnakej škôlky, ale rodičia si presadili, aby som viac nebola v triede p. Anny. V novej triede sa mi páčilo, učiteľky boli milé a ľudské. Žiadne z týchto stresujúcich vecí, ktoré sa mi predtým diali v triede p. Anny, som v tomto novom kolektíve nezažívala. Neviem z akého dôvodu, ale dve deti z triedy p. Anny, boli neskôr priradené k nám.
Pamätám si, ako novej pani učiteľke vraveli: ,,Viete, naša pani učiteľka Anna mala také veľké pravítko, ktorým nás tak bila, až sa nakoniec polámalo."
Prešiel mi mráz po chrbte. Vo svojej detskej dušičke som nechápala, ako môže byť pani Anna tak zlá, keď tak deťom ubližuje. Keď som o tom hovorila doma svojej mame, tak mi na to odpovedala: ,,Vieš Ľudka, ona je veľmi nešťastná žena. Veľa zlých vecí sa jej stalo v živote. Asi sa nikdy nemala stať učiteľkou."
Jedného dňa som sa hrala na dvore spolu s ostatnými deťmi a zrazu ku mne pristúpila pani Anna.
,,No čo Ľudka, už chodíš opäť do škôlky?" spýtala sa ma ráznym hlasom.
Cítila som ako mi zovrelo hrdlo, okamžite som sklopila zrak. Stále som sa jej bála.
,,Áno," dostala som zo seba a následne som sa rozbehla iným smerom.
,,Ľuda čakaj, kam utekáš?!" zakričala za mnou svojim nepríjemným zachrípnutým hlasom.
Keď som neskôr začala chodiť do školy, takzvané dozvuky zo škôlky, som aj v novom prostredí stále pociťovala. Inteligentné deti na ten incident síce rýchlo zabudli, ale stále sa našlo pár takých, ktorí mi ho radi pripomenuli. Väšinou išlo o chlapcov, ktorí sa neučili dobre alebo mali nejaký komplex. Tak si ho potrebovali na niekom vybiť.
Pamätám si, že keď som prišla do jazdeckého areálu, bol tam jeden chlapec, ktorý so mnou chodil predtým do škôlky. Zvykol na mňa pokrikovať "maslo" alebo "rama", na čom sa dosť bavil. Jeho kamarátovi sa to zapáčilo a pridal sa tiež. Išlo o chlapca s nadváhou, a tak som si ho začala preto doberať. Aký požičaj, taký vráť. Potom som mala od neho relatívny pokoj. Takýchto incidentov bolo podstatne viac, ale nebudem ich tu všetky rozoberať. V prvom ročníku na základke som zažila aj jeden fyzický útok, kedy ma na detskom ihrisku napadol jeden rovesník.
Najnepríjemnejší incident som však mala v puberte, keď chlapec, s ktorým som predtým chodila do škôlky, sa zrazu presťahoval na našu ulicu. Kedykoľvek som spolu s kamarátkou prechádzala okolo ich domu, s radosťou po mne pokrikoval prezývku"rama". Kričal tak dovtedy, kým sme nezašli za roh. Jeho najlepší kamarát sa, našťastie, na tejto tejto slovnej šikane nikdy nepodieľal, čo som ocenila. Časom to však začalo byť také intenzívne, že som sa aj hanbila chodiť po ulici. Poprosila som o pomoc svojho staršieho brata, ktorý odmietol niečo spraviť. Odvahu nabrala až moja mama, ktorá všetko povedala mame tohto malého agresora. Vtedy som už bola zúfalá a unavená zo všetkých tých slovných útokov. To nakoniec pomohlo, jeho mamina tomu faganovi vyčistila žalúdok, a následne sa musel prísť k nám domov za všetko ospravedlniť. Ja som vtedy nebola doma, ale ospravedlnil sa mojej mame. Človek by si povedal, že potom už budem mať konečne pokoj, ale nestalo sa tak... Problém bol, že on sa síce ospravedlnil, ale vo vnútri to tak necítil. Vnímal to ako veľkú krivdu a začal voči mne viesť očierňovaciu kampaň. Našťastie sme nastúpili na odlišné stredné školy. On na SOU v mojom rodnom meste, ja na gymnázium vo vedľajšom okresnom meste. Keďže nás okrem škôlky vlastne nič nespájalo a nechodili sme spolu ani na rovnakú základnú školu, ten chalan o mne nič nevedel. Od jeho spolužiakov som sa dozvedela, že zháňal o mne informácie, chcel vedieť, kde chodím do školy atď... Zvykol sa vraj o mne často so svojimi kamarátmi baviť. Môžem sa len domnievať, že niečo zrejme chystal..
Keď som nastúpila na gymnázium do iného mesta, vydýchla som si. Bola tam však jedna dievčina, s ktorou sme si na začiatku nesadli. A čo čert nechcel, práve ona mala príbuzných v mojom rodnom meste, ktorí boli zhodou okolností susedia tohto chlapca, s ktorým som sa predtým dostala do konfliktu. O incidente sa tak rýchlo dozvedela a žačala o tom verejne rozprávať svojim dvom kamarátkam. Spravila to tak, aby som to počula. Nemusím písať, že mi to bolo veľmi nepríjemné. Dievčatá sa bavili najmä na tom, že incident za mňa riešila mama. Nemali však ani poňatia, čo všetko tomu predchádzalo a ako to všetko vzniklo. Jedna hlúpa veta z úst učiteľky v škôlke, ktorá mala deti chrániť, a nie vystaviť šikane. Neuvedomila si, že hanlivá prezývka ostane v hlavách niektorých detí ešte veľmi dlho a že tým vlastne vložila iným deťom voči mne do rúk zbraň. Našťastie toto bola viacmenej bodka za celou tou nešťastnou kapitolou môjho života a odvtedy už som nepočula na ulici žiadne pokriky. Deti už zrejme dostali rozum, veď nastúpili na strednú školu.
Na pani Annu som však stále mala ťažké srdce a chcela som od nej aspoň nejaké vysvetlenie. Rozhodla som sa ju preto kontaktovať cez sociálnu sieť a napísala som jej nasledovný email. A akej odpovede som sa od nej dočkala? Dočítate sa nižšie.
Odkaz, ktorý som poslala pani Anne
"Chcela som Vám to povedať radšej osobne, ale neviem, či budem mať takúto možnosť. Určite nechcem na Vás útočiť, len teraz, keď sme trochu starší, sa občas vrátime spomienkami do detstva. Ja na škôlku, žiaľ, nemám pekné spomienky, veľmi ma sklamalo, že ste ma ako dospelá osoba pred všetkými deťmi verejne ponížila. Deti opakujú všetko, čo vidia u dospelých, takže si ako pedagogička viete prestaviť, ako dlho si takú zlomyseľnú prezývku (v mojom prípade "Ľuda z masla") dokážu uchovať v pamäti. Bolo to veľmi nepríjemné obdobie, aj keď chcem veriť tomu, že ste to nespravila úmyselne. Treba si dávať pozor na slová, lebo tie dokážu zraniťť viac ako fyzické násilie. "
S pozdravom,
Ľudmila Križanovská
Odpoveď č. 1, ktorú som obdržala od pani Anny (text zverejňujem aj s gramatickými chybami)
"No Ĺudka to si ma prekvapila svojim nazorom keď takto dokážeš hodnotit neviem pri akej priležitosti ak som to možno použila ...neviem ...za 43 rokov práce s detmi praca s detmi ma vždy bavila..žila som pre tuto prácu ,,tvorila ..vymyšlala a rozdala by som sa. Ak si mysliš že take dačo ťa znehodnocovalo alebo poniživalo pred ostatnými detmi tak neviem o tom ..ja som nikdy nepreferovala žiadne deti..zo žiadnej vrstvy ani prostredia.. Mala som.rada vždy deti všetke či boli romske ...z chudobnejšich alebo bohatych rodičov. Pre mňa to boli deti ..s chybami alebo bez nich... Napr.spomeniem taku ******** ..zle počujúcu .pišem si s ňou a podporujem.ako sa napriek hendikepu vie popasovat a ako sa jej dari. Pišem si s mnohymi čo su kade tade na rôznych postpch a teši ma ak sa im dari alebo ak sa s niečim trapia. Ak hodnotiš a ideš kritizovať prácu dakeho tak bohužiaĺ máš zrejme depky ...ktoré ti sposobili ..neviem kto a chceš teraz upozorňovat že ja som ti azda ubližila alebo tak nemám chut o tom s tebou diskutovať... Bola som určite dobrá a zodpovedná učitelka to viem ktorej zaležalo na deťoch možno viac ako mnohým rodičom. Želám ti nech sa ti dari a bola šťastna ."
Následne som pani Anne poslala krátku správu, kde som sa jej ospravedlnila, že som omylom klikla na nevhodný emotikon, ktorým som reagovala na jej prvú správu. Písala som jej z mobilu a nevedela som daný emotikon (rehotajúci sa smajlík) odstrániť. Neskôr som na to prišla a tak moja krátka správa stratila zmysel, preto som ju odstránila. To ju naštartovalo a následne mi poslala správu č. 2 v nasledovnom znení. Ani na jednu z týchto správ som nestihla reagovať, lebo si ma následne na sociálnej sieti zablokovala.
Odpoveď č. 2, ktorú som obdržala od pani Anny
"Asi lepšie je zrušit poslanie správy...lebo si vyberaš a kritizuješ tých naozaj nesprávnych ĺudi..ktorí ti určite neubliživali ... Dnes mám už 73 ale spominam na deti živé ako blesk alebo aj na tie ako vraviš...teda maslové ...deti boli a budú vždy deťmi a pri výchove sa všelijak povie ale určite nezosmiešňovanie...to moja vnučka ...ma už 29...aj 30 aj 33 aj 25..aj 20 ale aj 3 aj 1rocne... Ta 29 r.tej sa v tej skolke kde si bola aj ty tolko smiali ..bola zaplakana ....33 r.drel nervy kolegyniam ale prijimala som ktitiku ved to je život...a dnes jedno je v Michelinskej reštike ..druhe v Australii . Jedno vyštufovalo v Anglicku a život sa s nimi nemaznal ani nemazna a určite nenapadne ich aby boli frustrované pre školku.... Frustrácie máš určite pre iné tak si nevytlkaj to na niekom od ktoreho ti nebolo ubližovanè ani náznakom ... Usudzujem že nie si extra v živote šťastna tak obviňuješ dnes z toho celý svet... Všetko len dobré ⚘"
Pani Anna vôbec nič nepochopila. Prosím, dávajte si pozor, do akej škôlky dávate svoje deti.
PS Ospravedlňujem sa všetkým Aničkam, ktoré čítajú tento blog. Musela som však dotyčnej dáme vybrať nejaké meno, ktoré by bolo iné ako jej vlastné meno.
