Haváriu vtedy spôsobil nevydarený záťažový test štvrtého reaktora, po ktorom skončilo v atmosfére obrovské množstvo jadrového paliva. Predpokladá sa, že prvý výbuch nastal sedem sekúnd potom, ako operátor Toptunov stlačil neslávne známe tlačidlo „AZ5". Dnes už vieme, že hlavnou príčinou havárie, na následky ktorej zomreli tisícky ľudí, bola chybná konštrukcia sovietskeho reaktora a čiastočne aj zlyhanie ľudského faktora. Rozsah následkov by možno nemusel byť až taký hrozivý, keby sa vtedajší Sovietsky zväz nesnažil katastrofu dva dni tajiť. Mnohí Slováci však mali možnosť sledovať rakúsku televíziu, kde sa dozvedeli neupravenú pravdu. Sovietsky zväz bol svojho času energetickou veľmocou a černobyľská jadrová elektráreň bola jeho veľkou pýchou. Niečo také ako vadná konštrukcia reaktora sa predsa nemohlo stať. A ak áno, tak jedine v západnom bloku...
Ideologická propaganda bola viac ako život a zdravie obyvateľov
Traja potápači z Černobyľu
Každopádne, Černobyľ zrodil viacerých hrdinov, ktorí vďaka svojej rýchlej a správnej reakcii, zachránili Európu pred skazou. Patria medzi nich aj traja potápači, ktorí sa museli prebrodiť cez zatopený kanál, aby odčerpali vodu pod vybuchnutým reaktorom. Keby k tomu nebolo došlo, pravdepodobne by nasledovala ďalšia ešte silnejšia explózia, čo by mohlo mať pre náš kontinent devastačné následky. Alexej Ananenko, Boris Baranov a Valerij Bezpalov išli na takmer istú smrť, aby zachránili milióny ľudí. Našťastie to všetci traja prežili a tuším, že dvaja z nich sú stále nažive.
Odvážny Leonid Toptunov
Medzi hrdinov Černobyľu patrí aj mladý operátor, ktorý mal v tú osudnú noc na starosti riadenie štvrtého reaktora vrátane pohybov bezpečnostných tyčí. Napriek mladému veku (25 rokov) zastával v elektrárni pomerne vysokú funkciu hlavného inžiniera.
Leonid Fedorovič Toptunov sa narodil 16. augusta 1960. Jeho otcom bol vojenský vedec, ktorý pôsobil na kozmodróme Bajkonur v Kazachstane, odkiaľ vyštartovala do vesmíru aj prvá umelá družica Sputnik 1. Ten s hrdosťou a rád rozprával príbeh, ako svetoznámy kozmonaut Jurij Gagarin kočíkoval jeho malého syna. Leonid tak prežil svoje detstvo v Kazachstane, kde aj navštevoval základnú školu. Podľa jeho matky to bol veľmi poslušný chlapec, ktorý sa naučil čítať vo veľmi skorom veku a veľa času trávil nad knihami. Neskôr sa celá rodina presťahovala kvôli otcovej práci do Tallinnu. Leonid dosahoval excelentné výsledky v matematike a fyzike, často sa stávalo, že to bol práve on, kto pred tabuľou vysvetľoval učivo spolužiakom namiesto profesorov. Bol pritom vždy ochotný pomôcť svojim spolužiakom, ktorí si ho vďaka jeho ústretovosti veľmi obľúbili. Voľba vysokej školy bola v jeho prípade jasná. Presťahoval sa do mesta v blízkosti Moskvy, kde začal študovať na prestížnom Inštitúte inžinierskej fyziky (MEPhI). Pred koncom štúdia bol vyslaný na šesťmesačnú stáž do atómovej elektrárne v Černobyle. Počas tejto doby sa osvedčil a po ukončení štúdia mu bola ponúknutá zmluva na dobu neurčitú. Ako býva v zamestnaní spravidla zvykom, aj on začínal na menej kvalifikovanej pozícii. Povýšenia sa dočkal až po dvoch rokoch, kedy sa stal hlavným inžinierom riadenia reaktoru.
Vo vtedajšom Sovietskom zväze bolo často pravidlom, že zamestnanci mali od zamestnávateľa nárok na štátny byt. Áno, komunizmu by sme mohli vyčítať mnohé veci, ale toto bolo jedno z pozitív minulej doby. Najmä v porovnaní s dneškom, keď mladí ľudia musia často splácať hypotéku až do staroby. Tak to bolo aj v prípade Leonida Toptunova, ktorému štát pridelil skromný dvojizbový byt. Tento dnes už opustený byt navštívili prednedávnom novinári a čakalo ich tam nepríjemné prekvapenie. Nejakí „dobráci" v ňom odmontovali všetky vodovodné batérie. Je smutné vidieť, akí ľudia žijú vo východnej Európe, napríklad po havárii vo Fukušime k podobným rabovačkám takmer nedocházalo. Leonid mal v Pripjati veľa priateľov, medzi nimi aj svojho nadriadeného Alexandra Akimova, s ktorým chodievali spoločne na rybačku. Hovorí sa, že miloval nočný život, vo voľnom čase sa venoval karate a ženy mu ležali pri nohách. Pred haváriou sa údajne stretával so sestričkou z miestnej nemocnice. Dá sa povedať, že žil takmer ideálny život...
Tragédia, ktorá všetko zmenila
Čo sa presne stalo v noci z 25. na 26. apríla 1986? V ten osudový večer nastúpil Leonid Toptunov na nočnú zmenu vo štvrtom bloku jadrovej elektrárne. Mala to byť jeho posledná pracovná noc pred nastávajúcou dovolenkou. Spolu s vedúcim zmeny Sašom Akimovom, mal prevziať kontrolu nad naplánovaným bezpečnostným testom, ktorého účelom bolo sledovanie dynamík reaktora. Pôvodne mala tento test vykonať predchádzajúca zmena, ktorej pracovníci boli na to špeciálne vyškolení. Hlavné slovo tam mal arogantný prevádzkový inžinier Anatolij Stepanovič Ďatlov, ktorého sa všetci pracovníci báli. Ďatlov chcel uskutočniť test reaktora pri výkone 200 MW, napriek tomu, že podľa bezpečnostnej smernice by mal výkon počas skúšky dosahovať 700 až 1000 MW. Chyba sa stala, keď počas zdržania na začiatku experimentu operátori znížili výkon, ktorý tak klesol až na 30 MW. So súhlasom nadriadených totiž vyradili bezpečnostnú automatiku brániacu pripusteniu riskantne nízkych hodnôt výkonu reaktora. V tom momente mali operátori experiment ukončiť a reaktor definitívne odstaviť. To sa však nestalo. Medzičasom tak začala narastať xenónová otrava reaktora. Toptunov zahlásil: „Reaktor treba odstaviť. Tak nás to učili v škole". Akimov s ním súhlasí. Ďatlov však trval na tom, že test musia dokončiť. To však pri tak nízkom výkone reaktoru (30 MW) nebolo možné. Ďatlov im preto nariadil vytiahnúť regulačné tyče, aby došlo k zvýšeniu výkonu. Výkon reaktora tak začal nekontrolovateľne stúpať a spolu s ním narastal aj tlak horúcej pary. „Musíme spustiť AZ-5, aby sme znížili výkon.” : zakričal Akimov. Toptunov tak stlačil na jeho povel červené tlačítko, ktoré znamená rýchle odstavenie reaktora, t.j. kompletné zasunutie všetkých regulačných tyčí. Tyče sa však zasekli potom, ako boli zasunuté do jednej tretiny, a neboli preto schopné zastaviť reakciu. Sedem sekúnd potom, ako operátori spustili „rýchle odstavenie“, nastala prvá explózia.
V tejto chvíli žiaden z dvoch operátorov neveril, že skutočne došlo k havárií. Mysleli si, že reaktor len nedostáva dostatok vody na ochladzovanie. Snažili sa preto dostať k uzáverom, kvôli čomu sa museli brodiť v kontaminovanej vode, v ktorej sa už vtedy nacházalo obrovské množstvo rádioaktívnych látok. Následkom toho obidvaja zvracali. Inžinieri, ktorí im prišli pomôcť s ventilmi, spomínali, že Toptunov bol zmätený a zúfalý. Stál na mieste a nerozprával. V tú noc dostal smrteľnú dávku radiácie (700 rem). V službe zostali spolu s Akimovom až do skorého rána (napriek tomu, že ho nadriadený Ďatlov 2 krát poslal domov), kedy ich vystriedala druhá zmena. Ich kolegom sa pritom naskytol nepekný pohľad. Obaja boli veľmi bledí, bolo vidno, že sú veľmi chorí.
Leonid Toptunov v tú noc konal na základe príkazu svojich nadriadených. Faktom zostáva, že proti viacerým nezmyselným krokom opakovane protestoval. Hlavným inžinierom reaktora bol síce len 4 mesiace, ale odhad mal zjavne lepší ako jeho oveľa skúsenejší šéf Ďatlov. Svoju rolu tu zrejme zohral aj strach, že príde o zamestnanie. Čo by sa stalo, ak by to odmietol vykonať? Ďatlov by pravdepodobne dal príkaz niekomu inému a na celej veci by to nič nezmenilo.
Posledné týždne života Leonida Toptunova
Rodičia Leonida Toptunova si užívali posledný aprílový týždeň svoju vytúženú dovolenku. V tejto dobe sa správy šírili pomaly, takže netušili, čo sa stalo. A všetci veľmi dobre vieme, že Sovietsky zväz dva dni po havárií stále mlčal. Až kým ich jedného dňa nenavštívil ich sused. „Počuli ste, čo sa stalo v atómovej elektrárni, kde pracuje váš syn?" 29 apríla nato dostanú telegram, v ktorom im ich milovaný syn Lenya oznamuje, že je v nemocnici v Moskve. Cíti sa vraj dobre. Obaja absolvujú najbližší možný let do Moskvy. Na špeciálnej klinike č. 6 ich na chodbu prišiel privítať Leonid, ktorý svoju matku hneď ubezpečil, že všetko je fajn a nemá sa čoho báť. Vtedy jej skĺzol pohľad na Leonidove nohy a všimla si, že niečo strašné sa už začalo diať s jeho kožou. Mala škaredú purpurovú farbu pripomínajúcu monokel po bitke. Podľa svedkov neskôr vo finálnej fáze zmenila farbu na tmavohnedú. V dôsledku vystavenia silnej radiácii (700 rem) mu neskôr opuchli ústa až tak, že rozprával len s veľkými ťažkosťami. Matka však nabrala odvahu a opýtala sa svojho syna : „Leňuška, čo sa vlastne stalo? Ako sa to mohlo vôbec stať?" Toptunov odpovedal : „Mama, všetko som urobil správne. Postupoval som podľa predpisov".
Pre zaujímavosť, na tej istej klinike sa v tom čase nachádzal aj jeho šéf Anatolyj Ďatlov (pozn. jeho príbeh na rozdiel od toho Leonidovho skončil dobre, zomrel až v roku 1995 na infarkt). Obaja boli pritom považovaní za akútne prípady, ktorých sa ujal jeden z najlepších odborníkov vo vtedajšom Sovietskom zväze.
Leonidovi rodičia Vera a Fyodor mali povolené zostať v nemocnici pri svojom synovi až do konca. Matka mu darovala kostnú dreň, ktorú však jeho telo neprijalo. V posledných dňoch života bola tvár mladého operátora pokrytá otvorenými ranami, do ktorých mu padali uvoľnené vlasy. Spôsobovalo to veľkú bolesť a tak sa jeho matka rozhodla, že do nemocnice zavolá holiča. Jej syn sa však postavil proti a povedal jej : „Mama, zomieram. Načo utrácať peniaze na takéto zbytočné veci? Jednoducho tie vlasy chyť a trochu potiahni. Veď sa uvoľňujú samé".
Leonid Fedorovič Toptunov naposledy vydýchol dňa 14.mája 1986. V tejto fáze bolo skore celé jeho telo pokryté spáleninami a pľúca zničené gama žiarením. Zomrel na zadusenie. Keď pracovníci nemocnice chceli ešte pred pohrebom definitívne zapečatiť rakvu, jeho otec sa postavil proti. Povedal pracovníkom, že si radšej ľahne pod nákladné auto a budú ho musieť prejsť. Nakoniec dosiahol to, že rakva zostala počas pohrebu otvorená. Jeho jediné dieťa je pochované spolu s ostatnými priamymi obeťami černobyľskej havárie na cintoríne Mitino na okraji Moskvy. Aby sa radiácia nedostala na povrch, museli všetky obete pochovať v olovených rakvách 4 metre pod zemou. V roku 2008 mu bývalý prezident Ukrajiny Viktor Juščenko posmrtne udelil Rád odvahy.
Platí, že každý rodič je citlivý na svoje dieťa. Leonidovi rodičia zažili situáciu, keď im neznámy pán na cintoríne povedal : „Váš syn je čert, on to všetko vyhodil do vzduchu!" Hovorí sa, že odsudzujú len nevedomí ľudia. Všetko v živote (aj to zlé) sa deje z nejakého vyššieho dôvodu.
Zdroje : francescadani.com, wikipédia, chernobylzone.cz, Midnight in Chernobyl a ďalšie
