Nie každá pracovná pozícia, ktorá na pohovore vyzerá ako splnený sen, zostane takou aj po nástupe.
Tento článok je o tom, čo sa môže skrývať za uhladenými frázami na interview – a ako spoznať varovné signály už počas skúšobnej doby. Nie preto, aby sme ukazovali prstom. Ale preto, aby sme sa v budúcnosti vedeli lepšie zorientovať a ochrániť.
Keď realita nezodpovedá kultúre na papieri
Firma pôsobila profesionálne, hodnoty ako transparentnosť, rešpekt a spolupráca boli na webstránke zvýraznené veľkými písmenami. Po nástupe však prišiel rýchly stret s realitou:
Manažér, ktorý reagoval výbušne, ak mu niekto položil otázku, ktorá „ohrozila jeho autoritu“
Kolega, ktorý bol milý len k ľuďom, s ktorými priamo nespolupracoval
Atmosféra strachu a napätia v kancelárii, kde zamestnanci radšej mlčali, než by sa niekoho zastali
Nerešpektovanie dohodnutého home office, napriek tomu, že bol v súlade s politikou firmy
Postupne sa ukazovalo, že výbuchy hnevu, obviňovanie, mikromanažment a pasívna agresia nie sú výnimkou – ale normou.
Tiché signály, ktoré neklamú
Niektoré náznaky, že niečo nie je v poriadku, sa ukázali až neskôr:
Kolegovia si navzájom neverili – a niektorí sa na meetingoch zrazu prestali smiať, keď šlo do tuhého
Jeden zamestnanec na HR bol veľmi slušný – ale jeho nečakaný telefonát, kde opakoval starú informáciu, pôsobil ako snaha „nechať si niečo overiť pred svedkom“
Keď niektorí kolegovia videli neprimerané správanie, radšej sa tvárili, že nič
Pri mojom odchode panovala medzi kolegami viditeľná nesmelosť, napätie a obavy
Čo som sa naučila
Táto skúsenosť mi ukázala, že:
Skúšobná doba nie je len test pre zamestnanca, ale aj pre zamestnávateľa
Aj keď firma pôsobí moderne, rozhoduje to, ako sa správajú manažéri, keď sa nikto nepozerá
Keď niekto z kolegov opakovane kričí, osočuje alebo sabotuje prácu, a nikto to nerieši – je to problém kultúry, nie jednotlivca
Základná slušnosť, rešpekt a schopnosť znášať spätnú väzbu sú nevyhnutné minimum
Dnes si viac verím
Dnes viem, že som neurobila nič zlé, keď som:
kládla otázky, ktoré sa týkali práce,
chcela, aby sme dodržiavali to, čo sme si povedali na meetingoch,
a odmietla akceptovať výbuchy hnevu ako niečo normálne.
Každý má právo na pracovné prostredie, kde sa cíti rešpektovaný, nie ohrozovaný.
Verím, že keď o takýchto skúsenostiach hovoríme nahlas, pomáhame nielen sebe – ale aj ostatným, ktorí si tým možno prechádzajú práve teraz.
