Nastúpila som teda do veľkého auta a opýtala sa staršieho taxikára (volajme ho Ľuboš), či by nemohol zastaviť niekde pri bankomate, aby som si vybrala peniaze. Platobný terminál totižto v aute nemal. Ľuboš bol mojou požiadavkou trošku zaskočený, nevedel kde po ceste by sme našli nejaký bankomat. ,,Na Detvianskej je ich niekoľko. Tam môžeme zastaviť," navrhnem riešenie. Následne čakáme na chránenom železničnom priecestí, kým neprejde vlak. Pred nami stojí menšia kolóna aút, ktoré rovnako ako my, trpezlivo čakajú, kým sa závory znova zdvihnú a červené svetlá prestanú blikať. Taxikár Ľuboš je však zjavne netrpezlivý. Vycítim jeho nervozitu a následne ho ubezpečím, že sa až tak neponáhľam. Keď prídem na určené miesto o pár minút neskôr, nič sa nedeje. Nato sa Ľuboš troška ukľudní a vysvetlí mi, prečo dané priecestie nepatrí medzi jeho obľúbené. Minule tam vraj čakal veľmi dlho, lebo cez neho prechádzalo 10 vlakov. Na Detvianskej na chvíľku zastavíme, kým si ja bežím vybrať peniaze. Keď sa vrátim, Ľuboš mi oznámi, že z päťdesiatky mi nebude môcť vydať, lebo som jeho prvý zákazník. Našťastie som využila možnosť "výberu bankoviek" na bankomate, a tak sa nemusí obávať, že nedostane zaplatené.
,,Určite ešte zavolajú nejakí zákazníci, veď je len pol deviatej ráno," snažím sa ho trocha povzbudiť.
,,No, ja som v práci od šiestej rána a stále nič. Vy ste môj prvý zákazník," vracia ma náhle do reality Ľuboš. Ja sa na chvíľku odmlčím, lebo neviem, čo mu mám na to odpovedať.
Náš Luboš sa po chvíľke rozrozpráva.
,,Viete, povolanie taxikára už nie je to, čo bývalo. Dnes to môže robiť hocikto, kto má vodičský preukaz. Nepotrebuje ani auto, veď aj to mu dajú. Odkedy vstúpil na náš trh Bolt a iné taxislužby, ktoré fungujú cez aplikáciu, všetko ide dole vodou. A za tento cirkus je zodpovedný Richard Sulík! Veď on to má na háku, hlavne, že si kúpil ranč v Austrálii!" nechal sa uniesť starší taxikár.
,,Minule som potreboval zaplatiť opravu auta a minul som na to celé svoje úspory (pozn. autorky : 4'000 EUR). Aby som si niečo privyrobil k svojmu mizernému výsluhovému dôchodku, potrebujem zarobiť aspoň 20 EUR na deň. A potom tu jazdia taxikári s ŠPZkami Stará Ľubovňa, Prešov a mne berú prácu. Ale cestnú daň platia u nich doma, nie tu v Bratislave," konštatuje trpko. Po tomto prestávam Ľuboša ľutovať a začínam mať pocit, že si za túto situáciu čiastočne môže aj sám. Keby aspoň nebol tak negatívne naladený a nezávidel iným. Som však milo prekvapená, že do toho nezatiahol Ukrajincov. Aj keď nie na dlho. Po chvíli prišli na pretras aj vojnoví utečenci.
,,A pozrite sa, koľko Ukrajincov zamestnáva Bolt. A to nie sú žiadni chudáčikovia, pozrite sa aké majú autá!" pokračuje vo svojich nárekoch.
,,Ktorí ako," odpoviem sucho a v duchu si želám, aby sa táto jazda už skončila. Prišla som na to, že s Ľubošom nemá zmysel viesť akúkoľvek debatu o utečencoch. Má veľké problémy sám so sebou a ešte nedozrel na to, aby sa vedel vžiť do kože vojnového utečenca. Nakoniec to predsa len skúsim a snažím sa mu vysvetliť to, čo som predtým vysvetľovala aj iným z jeho tábora. Že títo ľudia sú tu preto, lebo im Putin zničil ich krajinu.
,,No dobre, ale ja kvôli nim nemám zákazky!" hnevá sa Ľuboš.
Ďalej pokračuje : ,,Prečo každý vidí len Putina? Koľko krajín zbombardovali Amíci a nikto sa nad tým nepozastaví!" Všetky krajiny poctivo vymenuje a nezabudne ani na bombardovanie Srbska vojskami NATO, ktoré sa udialo pred vyše dvadsiatimi rokmi.
,,Prečo na týchto ľudí nevydajú zatykač?" pýta sa ma.
,,Lenže v Iraku neveje americká vlajka, ani ich územie nebolo anektované k USA. Američania tam len zhodili diktátorskú vládu," znela moja odpoveď. Na moje prekvapenie mi už Ľuboš neoponuje. Podvedome cítim, že geopolitika nie je to, čo ho najviac trápi.
,,Viete, ja už nevládzem pracovať. Fyzicky to ešte dávam, ale psychicky už nie. Najradšej som vo svojom domčeku pod Karpatmi, kde si skvele oddýchnem. Pestujem tam vinič, hrach a paradajky. Doma si robím aj svoje vlastné víno. Okrem toho mám dvoch psov, s ktorými často vybehnem do hôr. Veľmi radi chodíme napríklad k Bielemu krížu," opisuje svoje denné aktivity. Následne sa dozvedám, že domček mu kúpila jeho dcéra, ktorá sa natrvalo usadila v zahraničí. Jemu by už vraj hypotéku nikto nedal. Ďalej spomínal, že bol predtým vo veľmi významnej riadiacej funkcii, ale neskôr dostal výpoveď. Ako sám povedal, vraj vedel príliš veľa o jednej politickej vražde, ktorá otriasla Slovenskom.
,,Nechcete skúsiť inú prácu, napríklad niekde na vrátnici? Keď vravíte, že pri taxikárčení máte také vysoké výdavky?" navrhnem mu. Ľuboš sa na chvíľu zamyslí, aj sa zdá, že môj návrh zvažuje.
,,Nie, lebo nechcem byť niekde zavretý 12 hodín. A okrem toho tam ponúkajú minimálnu mzdu,"
Našťastie sme medzitým došli na miesto, s Ľubošom sa teda rozlúčim a nechám mu nejaký trinkgeld. ,,Hlavu hore, dobre bude," použijem známy Igorov výrok a vystúpim z auta. Ľuboš sa mi pekne poďakuje a odfrčí na svojom aute preč.
Ľuboš je jedným z tých ľudí, ktorí s obľubou navštevujú ,mierové" pochody. Mnohí sú sklamaní životom, a aj preto si chodia vybiť svoju frustráciu pred prezidentský palác čí americkú ambasádu. Nemusia to byť nevyhnutne zlí ľudia, len nezvládajú svoju životnú situáciu a sú následne viac náchylní uveriť ruskej propagande. Takýchto ľudí potom zneužíva naša piata kolóna na protivládne demonštrácie (aj keď občania majú právo demonštrovať proti akejkoľvek vláde) a šírenie nenávisti.
