Keď máme do činenia s nepríčetným človekom, snažíme sa čo najrýchlejšie dostať mimo jeho dosah. O to viac, keď má dotyčný nejakú zbraň, ktorú by mohol použiť proti nám. Čo ak ale takýto maniak napadne niekoho iného? Koľko ľudí by malo reálne odvahu pokúsiť sa zneškodniť takéhoto páchateľa? A našli by sa vôbec takí? Ak áno, išlo by pravdepodobne o ľudí, ktorí boli trénovaní na to, ako spacifikovať páchateľa s nožom. To sú napríklad príslušníci ozbrojených zborov. Bežný človek by však najskôr dostal strach a čo najrýchlejšie sa snažil dostať do bezpečia. K článku o brutálnej vražde na Zemplíne sa objavili početné diskusné príspevky, v ktorých ľudia vyjadrili svoj pohľad na nedávnu tragédiu. Väčšina diskutujúcich sa zhodla na tom, že pravdepodobne by u nich zvíťazil pud sebazáchovy a báli by sa priamo zakročiť, aby pomohli obeti. Zároveň však všetci dodali, že hneď, ako by to bolo možné, by zavolali aspoň záchranku a políciu. V tomto úplne zlyhali dvaja očití svedkovia tragédie, ktorých zachytili bezpečnostné kamery. Možno aj ich ľahostajnosť čiastočne prispela k tomu, že bývalá zdravotná sestra útok neprežila. Najviac šokujúce však je, že počas nasledujúcich jedenástich dní si nenašli čas, aby vraždu nahlásili. „Ľudia sú v dnešnej dobe príliš zahľadení do seba. Ak budete v núdzi, pomoc od nikoho neočakávajte" : vyjadrila svoj skeptický názor jedna diskutérka. V diskusii sa však objavili aj príspevky, ktorých autori boli presvedčení, že oni by obeti pomohli. Buď krikom, ktorý by možno odplašil agresora, alebo priamym zásahom. „Som síce stará baba, ale vzala by som hocičo, čo by bolo po ruke a pani by som pomohla" : napísala pani v zrelom veku. Hovorí sa však, že v krízovej situácii človek reaguje inak ako za normálnych okolností. Mnohí ľudia vtedy panikária a snažia sa utiecť do bezpečia. Celkom inak teda vyhodnotíme situáciu, keď sedíme v bezpečí doma na gauči.
Páchateľom otrasného skutku bol len osemnásťročný Valentín z osady Angi mlyn. Miestni ho opísali ako utiahnutého človeka, ktorý mohol mať problémy s drogami. V tejto osade vládnu úžerníci, všade je množstvo odpadu a špiny. Na prvý pohľad by sme mohli ľutovať každého, kto vyrastal v takýchto podmienkach. Faktom však zostáva, že nie všetci obyvatelia osád sú automaticky vrahovia. Práve naopak, väčšina z nich údajne vraždu odsúdila. Krátko po tragédii sa začali v dezolé komunite šíriť „zaručené" správy, že páchateľom brutálneho činu je Ukrajinec. Keď polícia zverejnila etnický pôvod podozrivého, hneď sa toho chytili niektoré opozičné a mimoparlamentné strany (doktor Sla-bi-kár,
don Roberto či Marián K. ). Aj keď posledný menovaný tvrdí, že na protestné zhromaždenie do Michaloviec ho nedohnala nenávisť k Rómom, ale láska k vlastnému národu. Nuž pán Marián, aj ja si myslím, že (ne)slovenské ženy treba chrániť pred asociálmi (nielen) z osád. V tomto s vami výnimočne súhlasím.
Na sociálnych sieťach začala medzitým určitá skupina ľudí šíriť statusy, v ktorých porovnávala reakcie politikov na dve nedávne vraždy. Samozrejme s cieľom rozdúchať nenávisť voči viacerým menšinám.
Obe vraždy sú rovnako odsúdeniahodné, myslím, že v tomto nikto nerobí žiadne rozdiely.
Ďalším spoločným menovateľom oboch skutkov bolo, že ich spáchali psychicky narušení jedinci. Rozdiel bol len v motíve páchateľa. V prvom prípade išlo o nenávisť voči LGBTI komunite, v druhom to boli zištné dôvody. A to, či sa nejaký politik k tragédii následne vyjadrí, už život obeti nevráti.
Vráťme sa ale späť k Valentínovi. Keby vyrastal v prijateľných podmienkach a dostal v detstve dostatok lásky, viedol by normálny život? Myslím, že na túto otázku nevie odpovedať nikto. To, že pochádzal zo sociálne slabšieho prostredia, zrejme nie je jediným dôvodom, prečo konal ako konal. Svoju rolu tam mohli zohrať aj osobnostné predpoklady, prípadne závislosť na omamných látkach. Pravdepodobne to bola zhoda viacerých okolností, čo nakoniec viedlo k obrovskej tragédii.
