Keď som rozmýšľal nad svojím prvým článkom na tomto blogu, nechcel som zacať hneď vytrubovať a ohlasovať že prečo som tu a čo od tohoto miesta očakávam. Veď načo budem otravovať, aj tak to nebude nikoho zaujímať. Mnohí už popísali, ale aj tak sa chcem pridať.
Spočiatku som si myslel, že celková internetová society vytvára " počítačo - sedov " a ľudia už zabudli chodiť von. Veď stačí, že som už závislý na prezeraní nových e - mailov keď ráno vstanem. Naozaj, patrím medzi svetlý priemer Američanov, ktorí to robia a ešte aby som sa stal závislý od blogovania! Smejem sa...
Uvedomil som si, že miesto ako toto ponúka ľudom skvelú formu prezentácie svojich myšlienok, úvah, zážitkov a rád. Potešilo ma, že je tu mnoho mladých ľudi, veď najprv čo by som tu ja mladý frkan medzi skúsenými spočiatku ponúkol? Ale myslím si, že každý človek má čo ponúknuť, každý je svojím spôsobom unikát a má svetu čo odovzdať. Nie sme natoľko individualisticky múdry, aby sme sa vedeli zaobísť bez života blízkych a iných ľudi so všetkým, čo prinášajú. Tým nemyslím, že sme na každom závislý, ale predsa už malé dieťa so svojím úsmevom až po starca s posledným výdychom na smrteľnej posteli majú čo ponúknuť. To prvé radosť a lásku a to posledné nanešťastie smútok a sklamanie zo smrti.
Neviem si teraz presne spomenúť kto to povedal, ale hovoril o tom, že bez ľudí nie sme ľuďmi. A veru, aj prostredníctvom blogovania sa možeme prepojiť a odovzdávať niečo z nás, zo života, zo sveta a zo všetkého o čom budeme chcieť písať. A tak môžeme byť ľuďmi... ( Ech, trochu príliš humanistické!... )
Teda, veď každý je na niečom závislý, a ešte si k tým mailom môžem prihodiť blogovanie, nie? A dúfam, že naozaj ako Forrester nebudem musieť používať svoju hlavu na vyhadzovanie najlepších myšlienok.
