Cez farebnú mozaiku ikón nesmelo presvitalo slnečné svetlo. Akokeby sa snažilo vniesť aspoň kúsok svetla do vnútra chrámu. Zdalo sa jej, že obrazy a sochy svätých sa potichu zhovárajú a oči Ježisa Krista sa z oltárneho obrazu na ňu pozerajú. Táto atmosféra ju očarila. Akési sväté ticho, svätý pokoj pokúšajúci sa vytvoriť úctu pred niekym jej neznámym, ktorého tu ale tiché duše poznajú. Nevedela presne čo to je. Ale aj tak cítila istú prítomnosť približujúceho sa neznáma. Bola tu sama. Okrem akéhosi mnícha, ktorý vymienal čosi na oltári.
V hlave sa jej premietali obrazy života. Od neutešeného detstva s rodičmi alkoholikmi, od ktorých ušla čo najskôr ako mohla. Mala 17. Opustená, s hlavou plnou vidín lepšej budúcnosti prenasledovaná ťažkosťou prítomnosti. Bývala v miestnej ubytovni, a na nájom a jedlo si privyrábala doučovaním matematiky prepadajúce deti. Jediný, kto sa o ňu postaral, bola jej teta. Každý mesiac prispela dvomi tisíckami. Nie majetok, ale pomohlo to. Úspešne dokončila gymnázium a zmaturovala.
Zaťala sa. Povedala si, že nikdy nedá životu to, čo jej život nemôže dať. A už vôbec nebude dôverovať "niekomu hore", alebo akémusi Bohu, veď tak ho predsa tí fanatici volajú. Chcela veriť len sebe, dravo prekonávať prekážky života a veriť len vlastnému úsudku a dôvodu. Jej kroky viedli práve sem, do Bratislavy. Na právo a ekonómiu. "Veď sú to žiadané odbory, uplatním sa, a konečne dostanem to, čo si zaslúžim!", hovorievala si. Bola múdra, s prijímačkami nemala žiaden problem, ale počas štúdií si mohla dovoliť len knihy z mestskej knižnice, ktoré boli 3 mesiace vopred rezervované. Skončila s červeným diplomom. Obidve vysoké školy. Zamestnala sa ako právnička s ekonomickým zameraním. Úspešne a cieľavedome sa šplhala do povedomia širšej podnikateľskej spoločnosti. Jej služby boli vysoko žiadané medzi širokou bratislavskou smotánkou. Chceli ju vodcovia bratislavských spoločností, milionári. Bola známa svojou diskrétnosťou, tvrdou prácou a výnimočnou inteligenciou, ktorú uplatňovala v oblasti ekonomického marketingu. Popri práci si pridala doktorát.
Pani doktorka ekonómie, nesmierne ju to hrialo pri srdci. "Konečne, mám uznanie, ktoré si zaslúžim!" Vedela však, že to nie je všetko, hlboko vo vnútri cítila, že jej chýba pochopenie, láska. Chlapa, do ktorého bola zamilovaná, našla v meste vodiť sa za ruky s inou ženou. Chcel ju len pre peniaze a majetok. Nehľadal lásku, len obohatenie. Tu sa zlomila. " Nebudem veriť nikomu, ostanem sama! Som natoľko dobrá, že si ma žiaden chlap nezaslúži!" Zatvrdla v srdci. A úspešne odolávala ponukám na zoznámenie. Vždy, ked počas osamelej dovolenky vyzerala z okna honosného bytu v centre mesta, závidela ľudom ich šťastie: ich smiech, lásku a bezstarostnosť. Matkám deti, vodiace ich nevinne ale smelo za ruku, otcom ich istotu, s ktorou sa o svoju rodinu starali. Nikdy to nemala a po osamelých večeroch jej spoločnost začal robievať alkohol.
Z očí jej vyhŕkla slza. Slaná slza žiaľu, zatrpknutosti, zlosti a závisti. "Bože, ja neverím že skutočne existuješ! Kde si bol, keď som Ťa po nociach ako bezbranné malé decko volala aby si mi pomohol, poslal svojho anjela strážneho? Kde si bol, keď som ako mladé dievča mrzlo na ulici, hľadajúc prístrešie, pochopenie a lásku?" Vo vnútri cítila len horkosť a zožierajúce sa vnútro. Zrazu, akokeby jej tichý hlas začal šepkať niečo do ucha. Strhla sa, no aj tak počúvala: "Vstaň, vyznaj svoje hriechy a nasleduj ma. Veľmi Ťa milujem!" Neverila sama sebe, odôvodňovala si to, že je to len nejaká halucinácia, výplod chorého mozgu. Cítila však niečo nové, neznáme, čo sa ju akokeby snažilo potešiť vo vnútri. "Ha, Bože Otče Svätý, čo si ty myslíš, že ja tu mám teraz vyznávať svoje hriechy, kajať sa??!!! Ja, veď ja som v živote nezhrešila! Slušne a poctivo som žila, to moja matka, ktorá ma večer čo večer mlátila keď si vypila by sa mala kajať, nie ja! A teraz keď som stará a umieram chceš aby som sa ja kajala a nasledovala Ťa? Neverím Ti ani Slovo!"
Rozhorčená sa postavila, že odíde, no zazrela oči Ježisa Krista na oltári, ktoré akokeby ju prosili, aby zostala. Nezostala však a tažkým krokom sa náhlila k masívnym dverám chrámu. Pri východe sa pootočila a uškrnula sa. "Žila som sama sebe, umriem sama sebe!"
Na druhý deň sa prechádzala mestom, keď zrazu začala tažko dýchať, podlomili sa jej nohy a podela sa ani nevedela kam. Ľudia v panike volali záchranku. Privolaný lekár skonštatoval smrť. Jej parte vyvesili na dvere onoho kostola.
Táto žena nikdy nedala šancu Bohu, aby mu dovolila prijímať Jeho lásku, zmeniť jej zatrpknutosť. Nikdy sa nepokúšala hľadať pravdu, aby si mohla následne uvedomiť, ze ON za ňu zomrel na kríži. Verila sama sebe, svojim hodnotám a úsudku. Chceme aj my umrieť bez Boha na svete, bez toho aby sme to aspoň bez predsudkov skúsili? Chceme spolu s touto umierajucou ženou s posledným výdychom hovoriť: "Nikdy viac Otče, už nikdy viac..."? Zamyslime sa nad tým.
Pochovali ju na mestskom cintoríne. Veď mali z čoho. Peniaze rozdali charite. Na pohreb nikto neprišiel, nikto z jej vplyvných priateľov si na ňu nespomenul. Odišla...
Na záver by som chcel povedať, že mojím zámerom nebolo vykonštruovať príbeh, ktorý ľudí pobaví alebo osočí, aj keď niektorí si tak môžu myslieť. Mojím zámerom bolo odovzdať myšlienku, tak sa prosím skúste na to pozrieť z ineho uhla, a nie hneď osočovať. A ešte na záver pre všetkých, ktorí si myslia, že táto žena bola reálna, nie je to tak, postava je fiktívna, ako aj jej celý životný príbeh.
