Neočakával som, že budem vybratý, ale nakoniec som sa dostal do výberu a končím svoj pobyt. Táto analýza psychológa ma nevystrašila, ale bol som milo prekvapený, že sa mi to nakoniec podarilo. Ale o tom práve nechcem písať. Chcem písať o prekonávaní prekážok.
Túto svoju takpovediac nevýhodu, alebo zlú vlastnosť som si plne neuvedomoval dlhšiu dobu. Vedel som sa zatať a pohnúť sa z miesta, ale takmer stále som zatváral oči pred realitou a snažil som sa sa to nejako obísť. Konkrétne zlepšením si situácie vo svojej hlave, a nahováraním si myšlienok typu: takto nie, takto sa to bude vyvíjať lepšie. V skutočnosti som sa snažil cez problém len pohodlne preplávať a zaručiť si istotu ľahkého priebehu s OK výsledkom. Nevidel som, že keby som bol viacej odvážny , keby som sa nevzdal bez tuhšieho boja, mohlo by to byť lepšie.
Strach, strach povedať svoj názor keď sa mi niečo nepáči, keď s niečim nesúhlasím a keď niečo chcem. Z obavy, že iným sa to nebude pozdávať a budem nepochopený alebo vysmiaty. Že nenaplním ich očakávania. Plne si to neuvedomujem, automaticky to svojou prirodzenosťou skrývam. Mám to stále v sebe, pred očami, avšak beriem to podvedome ako svoje normálne správanie.
Nemám na mysli cestu za svojím aj cez mŕtvoly, mám na mysli práve prekonávanie jednoduchých prekážok života. Možno aj malé veci, ktoré život prinesie až po tie väčšie búrky. Nechcem sa vzdávať bez boja, hovoriť dosť a tasiť bielu zástavu do vopred prehnanej bitky. Na to je však treba odvaha vykročit prvým krokom, aj keď neistým a najskôr najťažším, ale o to ľahším tým ďaľším. Bez záruky nadobudnutia falošného a nafúknutého sebavedomia s podporou vlastného ega.
Prajem všetkým, ktorý majú podobný problém mnoho odvahy nevzdávať sa a vykročiť vpred. Do neznáma. Verím, že sa nám to podarí.
